Putin a Fico zhodne tvrdia, že sankcie v zásade nefungujú a že navyše dopadnú negatívne na ľudí cieľového štátu, ale aj na tých, ktorí sankcie zavedú. Ponúkajú aj príklady. Sankcie ale dlhodobo často fungujú a dopadajú aj pozitívne na cieľové štáty aj na tie, ktoré ich zavádzajú. Aj na ľudí, ktorí v nich žijú. Máme s tým vlastné skúsenosti. Nech sa páči, príklady.
Vstup do EÚ. Na začiatku deväťdesiatych rokov bola ponuka Európskej únie pre potenciálnych členov jasná: Prispôsobte svoje systémy spoločnému trhu, harmonizujte s nami vaše právo a my na vás prestaneme uplatňovať „sankcie“ (nenazývali sa tak, ale ekonomicky nimi boli) napríklad vo forme vysokých ciel na dovoz vašich výrobkov a služieb alebo vo forme zákazu oficiálne pracovať na našom území. Keď sa prispôsobíte, sankcie budú zrušené, stanete sa členmi klubu. U nás sa vtedy bežne písalo, že politika Bruselu je „neférová voči malým krajinám“, že Brusel by nás mal prijať takých, akí sme. Našťastie, sankcie zabrali, systém sme zmenili, zaznamenali rekordné hospodárske rasty, členské krajiny EÚ dobiehame a niektoré sme aj predbehli. Nebyť takýchto „sankcií“, zrejme by sme dodnes mali clami „chránený domáci trh“ s domácimi, štátom zvýhodňovanými monopolnými, resp. dominantnými firmami (a s nimi užšie previazanou vládou). Zákony by sme mali naše, nekompatibilné s európskymi, komplikovali by podnikanie zahraničných zamestnávateľov u nás a našich v zahraničí, komplikovali by zahraničný obchod. EÚ sa ale našťastie pred takmer štvrťstoročím rozhodla pre sankcie a urobila dobre. Pre EÚ aj pre nás.
Liberalizácia medzinárodného obchodu cez Svetovú obchodnú organizáciu (WTO). Tá už dnes združuje krajiny reprezentujúce viac než 90 % hrubého domáceho produktu sveta. Preukázateľne svojimi aktivitami pomohla zvýšiť jeho bohatstvo. WTO funguje nie preto, žeby voliči v jej členských štátoch vedeli, že medzinárodná špecializácia je efektívna, že dovozné bariéry jej bránia, a že teda ak má rásť ekonomika a životná úroveň, je dobré liberalizovať zahraničný obchod. Práveže veľa ľudí si myslí, že domáci trh treba clami chrániť pred dovozmi, a taktiež aj domáce pracovné miesta (pred vývozom nezamestnanosti zo zahraničia). Nebyť hrozby tvrdých de facto sankcií, boli by dodnes štáty WTO ekonomicky izolované, a teda chudobnejšie. Ani v tomto prípade nenazývame vyjednávania o liberalizácii zahraničného obchodu hrozbou sankciami, analytici ich teda neberú do úvahy pri historickom hodnotení účinnosti sankcií. Čo iné to ale je, ak jedna krajina povie „Znížte dovozné clá na naše tovary a služby. Ak to neurobíte, budeme uplatňovať vysoké clá na vaše tovary a služby.“ Inými slovami, ak neznížite clá, uplatníme kroky, ktoré sú v konečnom dôsledku krátkodobo zlé pre vás aj pre nás. Potraviny z Nemecka dovážame nie preto, lebo väčšina našich občanov (a teda väčšina politikov) si myslí, že je to efektívne, ale preto, lebo tušíme, že ak by sme ich dovoz zakázali, Nemci by prestali dovážať naše autá. Uplatnili by sankcie. Aj v tomto prípade hrozba sankciami v mene presadzovania efektívnejšieho systému je dobrá pre cieľové štáty, ich ľudí, aj pre ľudí a štáty hroziace zavedením sankcií.
Ekonomické sankcie, či hrozby nimi (samozrejme za správnu vec) v minulosti nepomohli len ekonomickému rastu. Spomeňme si, ako prispeli k ochrane ľudských práv vo svete, napríklad k ukončeniu rasistického systému apartheidu v Južnej Afrike. K politike sankcií sme sa vtedy pridali aj my. Alebo sa pozrime na to, aký vplyv má zahraničná aj domáca hrozba ekonomickými sankciami na konsolidáciu našich verejných financií.
V mnohých prípadoch a to aj v takých, s ktorými máme bezprostredné skúsenosti, ekonomické „sankcie“ pomohli dosiahnuť dobré ciele. V prípade expanzie Ruska, napríklad na Ukrajinu, ide o to, či Robert Fico chápe, že ide aj o súboj demokracie a ekonomiky založenej sa súťaži a práve s politickou totalitou a ekonomikou závislou na príjmoch z ťažby nerastov a oligarchoch. No a ešte ide o to, na čej strane vlastne v tomto súboji premiér je. Ak je na strane princípov, na ktorých stojí Európska únia, ekonomické sankcie môžu byť aj preňho efektívnym nástrojom na ich ochranu. Dlhodobo v prospech EÚ a Ruska, aj ľudí v nich žijúcich. Presne tak, ako tomu bolo napríklad pri rozšírení EÚ.