Slovensko si dovoľuje čoraz viac výdavkov, ktoré si iné krajiny Európskej únie nedovoľujú. V čoraz vyššom objeme než ony. Naša ekonomika pritom rastie v porovnaní s nimi čoraz pomalšie. Už to je zle. Horšie je, že výdavky, ktoré nepotrebujeme k životu nevyhnutne, dnes financujeme „vďaka“ nárastu verejného dlhu. Zlé je aj to, že sa premiér pokúša aktívne pred verejnosťou zakrývať, že jeho politika spôsobuje nárast deficitu a verejného dlhu.
Za päť rokov pred krízou sme mali tretí najvyšší rast v Európskej únii. Za päť rokov po kríze siedmy. Spomaľujeme.
Možno je to preto, lebo znižujeme dlh, napadne nám v prvom rade. Vtedy rastie ekonomika pomalšie. Veď aj v Grécku to tak bolo.
Lenže prepočet Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) hovorí, že u nás je to presne naopak. Modré stĺpce grafu RRZ ukazujú, že nebyť jednorazových opatrení (napríklad otváranie druhého piliera), verejný dlh Slovenska by rástol. Čierna krivka zobrazuje oficiálny účtovný pokles dlhu.
Podľa RRZ by sa bez jednorazových príjmov rozpočtu priblížil v roku 2015 verejný dlh hranici 57 %, nie oficiálnej úrovni 53 %.
Je to presne tak, ako keby sme splácali svoj vlastný dlh. Mali by sme si odpustiť cestu na kávu vlakom do Tatier, nejakú lyžovačku, prekúrenie bytu, prípadne dokonca aj návštevy športových podujatí. Tiež by sme sa mali pokúsiť zarábať čoraz viac.
Lenže my by sme si povedali, že si jednoducho zaslúžime viac než to, na čo máme príjem, keď z neho odrátame splátky úrokov a istiny dlhu, dokonca viac než to, na čo máme celý príjem. A tak predáme prsteň po babičke, životnú poistku, rozpustíme rezervu úspor na „bezplatnú“ operáciu a na dôchodok, uprosíme súrodencov, aby nám už dnes poslali peniaze, ktoré sme sa spoločne rozhodli o rok investovať do rekonštrukcie rodičovského domu.
„Na konci dňa“ sa určite ukáže, že sme nešetrili zdravo. V súkromí aj v krajine. Dobehne nás to v horšom a drahšom zdravotníctve, vo vyšších daniach a odvodoch, a teda nižších platoch, nižších a neskorších dôchodkoch, slabšej podpore detí, v slabšom školstve.
Ukáže sa aj to, že v porovnaní s inými nám ekonomika rastie čoraz pomalšie. Ak by rástla za päť rokov po kríze v porovnaní s inými krajinami EÚ rovnako, ako päť rokov pred krízou, mali by sme k dispozícii zhruba o štyri miliardy eur viac.
Ostalo by na rovnú daň s nižšou sadzbou, aj na solidaritu, aj na znižovanie dlhu.
Lenže vysvetľovať verejnosti podstatu reforiem, ktoré by viedli vyššiemu rastu, vysvetľovať verejnosti, prečo si niektoré výdavky nemôžeme dovoliť je politicky oveľa menej úspešná stratégia, než nestarať sa o reformy a rozdávať čo najviac. Aj na dlh.
Dalo by sa chápať Roberta Fica, že si zvolil cestu populizmu v čase, keď sa ani po rokoch v politike nevedel dostať do vlády. Dnes má ale stabilne suverénne najvyššie preferencie. Koľko percent potrebuje na to, aby začal cítiť zodpovednosť aj za budúcnosť Slovenska? Zdá sa, že viac než sto.
Eugen Jurzyca
Príloha:
