Niekoľko vplyvných mienkotvorných komentátorov v ostatných dňoch prišlo s názorom, že pre krajinu je rozumnejšie, aby Sieť, Most-Híd a KDH začali hovoriť o podmienkach koalície so Smerom, že ísť do vlády so Smerom by malo byť dnes už prijateľnou alternatívou, že zásadná zmena je aj tak nereálna a, vlastne, že delenie politického spektra na dva tábory je už prekonané.
Zdá sa, že spoločnosť začína čoraz viac tolerovať obmedzenie konkurencie v politike. K tomu by určite nadlho došlo, ak by sa Smer posilnil o jeden z významných opozičných subjektov, a – naopak – opozícia by oň prišla. Hlavná súťaž v politike sa odohráva medzi vládou a opozíciou, nie vo vláde a v opozícii. Prepojenie tradične súťažiacich politických strán, teda politický kartel, by preto intenzitu súťaže znížilo.
Niežeby história sveta neponúkala aj celkom úspešné vládno-opozičné koalície, či iné obmedzenia politickej súťaže. V realite iste nastávajú situácie, keď napríklad veľmi vysoký počet strán vedie k politickej nestabilite, a teda aj zhoršeniu spravovania spoločnosti.
Chcem však upozorniť na jedno vážne riziko, ktoré prináša slabšia konkurencia v politike. Pomôžem si pri tom štúdiou výskumníkov z London School of Economics a Stockholm University. Vyplýva z nej, že obmedzenie politickej súťaže prekáža hospodárskemu rastu. Prináša vyššie zdanenie, nižšie investície, rigidnejšie pravidlá trhu práce a nižšie prímy obyvateľstva. Bez ohľadu na to, ktorá strana je silne dominantná.
Realita u nás za silne dominantnej vlády jednej strany potvrdzuje výsledky tohto výskumu. Výrazný pokles v rebríčku krajín Európskej únie podľa hospodárskeho rastu je realitou. Za päť rokov pred krízou sme mali tretí najvyšší rast v Európskej únii. Za päť rokov po kríze siedmy. Za ostatné dva roky ôsmy, no a za ostatný rok desiaty. Evidentne spomaľujeme.
Rovnako je realitou mohutný nárast daňovo-odvodového zaťaženia, rigidnejší trh práce a s ním súvisiaci pomalší pokles nezamestnanosti oproti podobným krajinám a v ostatných dvoch rokoch aj dramatické zaostávanie rastu už nízkych čistých príjmov obyvateľstva za priemerným rastom príjmov v Únii. U nás medián príjmov nerástol za dva roky prakticky vôbec, v Lotyšku o 20 percent, v Poľsku o 11 a v Česku o osem percent (graf pod textom). Investície klesali tiež, k zmene k lepšiemu došlo najmä teraz, pri nutnosti vyčerpať eurofondy.
Kľúčovým mechanizmom, ktorý spôsobuje, že slabá súťaž v politike prináša slabé výsledky v ekonomike, je toto:
Politické strany reprezentujú (egoistické) záujmy rôznych skupín. Farmárov, lekárov, obchodníkov, učiteľov, zamestnancov, podnikateľov, taxikárov, notárov atď. Lenže záujem celej krajiny sa nerovná zlepenému súčtu či priemeru záujmov jednotlivých skupín. V záujme celej krajiny sú napríklad pravidlá, pri ktorých sa jednotlivé záujmové skupiny správajú čo najefektívnejšie, v prospech celku.
Problém je v tom, že rozhodujúca masa voličov sa viaže na vlastné záujmy, nie na pravidlá, napríklad na pravidlá efektívnosti. Tie priťahujú iba malú časť voličov, hoci z hľadiska hospodárskeho rastu sú rozhodujúce. Táto malá časť voličov začne byť pre politické strany zaujímavá a dôležitá až vtedy, keď sú ich sily vyrovnané. Preto pri vyrovnaných silách, pri intenzívnej súťaži politických strán, je hospodárstvo úspešnejšie, rastú investície, ľudia zarábajú viac. Pri slabej politickej súťaži dostanú svoje len skupiny, ktoré sú reprezentované silne dominantnou stranou. Na úkor ostatných a ešte aj na úkor celej krajiny.
Vyzerá to teda tak, že posilnenie Smeru jednou z významných opozičných strán by mohlo mať podobný vplyv na „spotrebiteľov“ ako posilnenie najsilnejšieho mobilného operátora druhým či tretím najsilnejším, alebo ako spojenie najväčšej komerčnej poisťovne či banky s ich najväčšími konkurentmi. Teda strednodobo a dlhodobo negatívny. A to aj v prípade tej najlepšej „koaličnej“ dohody. Dokonca aj v prípade, že by sa s konkurentmi spojil ten naozaj najlepší operátor, tá naozaj najlepšia poisťovňa a tá naozaj najlepšia banka. Nie tie, ktoré majú časť úspechu založenú na presúvaní nákladov do budúcnosti. Ako je to v prípade politickej súťaže a Smeru.
Jasné, že sa svet nezrúti, keď sa Smer po voľbách spojí s niektorým z dnešných hlavných konkurentov. Len pri spomínaní výhod takejto možnosti nezabudnime, že môže mať aj veľmi vážne nevýhody. Jednou z nich bude obmedzenie politickej súťaže. Nadlho a s vážnymi dôsledkami na ekonomiku. Ledaže by sme uverili, že budúci koaličný partner Smeru si s ním dohodne zmluvne podmienku o tom, že bude so Smerom súťažiť, ako keby bol naďalej v opozícii. A že sa tá podmienka aj dodrží.
Inými slovami, zobrať najlepších politikov zo všetkých strán a vytvoriť z nich vládu je tak trocha, ako zobrať to najlepšie zo všetkých telekomunikačných spoločností a vytvoriť z nich opäť jednu. Zo začiatku by to mohlo byť fajn, ale časom bude zrejme súťaž chýbať veľmi vážne.