Naše verejné financie by sa dali prirovnať k situácii rodiny, ktorá musí hospodáriť približne takto: Rodina si povie, koľko peňazí zarobí za rok, a teda koľko za ten rok môže minúť.
Tak, aby to na konci roka vyšlo. Aby neprišiel exekútor. Vyjde jej to tesne a za určitých predpokladov. Napríklad, že dovolenka bude len tuzemská, že celý rok nebude kupovať nič luxusné a že vôbec nebude vyhadzovať peniaze, napríklad na hazard či zákusky.
Navyše, koncom roka bude musieť nepredstaviteľne pritvrdiť. Vianoce budú bez darčekov a v decembri budú na večeru len suché zemiaky. Za predpokladu, že nebude kríza.
Jasné, že si cez rok môže dovoliť nejakú nepotrebnosť. Za málo eur. Kým je z čoho. Ale tým pádom napríklad piateho decembra nebudú na večeru ani tie suché zemiaky.
Že silno preháňam? Tak čítajte ďalej.
Pravda je taká, že Slovensko má dlhodobo tesne udržateľné verejné financie. Za určitých predpokladov. Napríklad, že v súčasnosti bude mať nulový deficit a že v budúcnosti bude šetriť tak, ako sme si to doteraz nevedeli ani predstaviť.
Verejné financie máme udržateľné aj preto, lebo dnešní tridsiatnici a čiastočne, štyridsiatnici, ale aj mnohí starší, nedostanú z prvého piliera priemerný dôchodok na úrovni takmer polovice priemernej mzdy, ako sme si zvykli (46 percent, 2013), ale iba na úrovni jednej tretiny priemernej mzdy.
Zdôrazňujem, že v priemere – ak teda budú nejaké rozdiely v dôchodkoch zachované, tak niektorí budú mať dôchodky nižšie, než bude tretina priemernej mzdy. Na vianočné dôchodky neostane. Oproti dnešným časom to budú „suché zemiaky“ a „Vianoce bez darčeka“. Ak nebude kríza.
Že to nejako vydržia? Že teda máme financie dlhodobo udržateľné? Odpoveď či áno vidíme v priamom prenose.
Nevydržia a nemáme.
Jedným z predpokladov udržateľných verejných financií bola valorizácia starobných dôchodkov o takzvanú dôchodcovskú infláciu. Jednoducho, reforma dôchodkov z roku 2012 nastavila pomalé tempo ich zvyšovania.
Naplno mala zabrať v budúcom roku. Ale už v minulom roku to znamenalo minimálny nárast dôchodkov. V budúcom by to znamenalo, že starobné dôchodky by sa v roku 2018 síce zvýšili, ale iba o necelé jedno percento (0,8 percent).
Vláda zareagovala tak, že opäť zmenila valorizáciu smerom nahor a spôsobila tak, že dlhodobá udržateľnosť systému sa stala vážne ohrozenou. Nakoniec, po verejnom vyhlásení nezávislej Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ), vláda obmedzila účinnosť svojho návrhu na štyri roky.
Samozrejme, do konca pôsobenia tejto vlády. „Vláda pokroku“ sa zrejme spolieha na to, že potom začnú dôchodcov živiť roboty.
Nezdá sa teda, že prechod na nízku valorizáciu bude jednoduchý, skôr to vyzerá, že je veľmi málo reálny. Ťažko si ho vôbec predstaviť. Ukazuje sa, že vládne tvrdenie, že si môžeme dnes rozhadzovať menšie, ba aj väčšie sumy len tak, lebo máme na to, lebo máme dobré časy, lebo máme udržateľné verejné financie, lebo sa to dá napríklad na úkor budúcich dôchodkov, je falošný.
Je to práve naopak, každý, aj ten najmenší deficit, sa v budúcnosti veľmi tvrdo prejaví napríklad vo forme neudržateľne nízkych dôchodkov. Automaticky teda v ďalších deficitoch a v raste dlhu.
Podobný scenár, ako pri dôchodkovom zabezpečení vidíme aj v školstve. Kto sleduje vývoj verejných výdavkov na školstvo a to aj v časoch, kedy klesá počet žiakov či študentov, uzná, že je málo pravdepodobné, že podiel výdavkov na vzdelávanie z hrubého domáceho produktu bude u nás dlhodobo klesať.
Skôr to vyzerá na opak. Predpoklad udržateľnosti našich verejných financií však je, že klesať bude. Dosť nepredstaviteľné.
Teraz si povedzme niečo o drobných a „drobných“ neefektívnostiach, nepotrebnostiach a zbytočnostiach financovaných z verejných financií. Jasné, že kým na to máme, môžeme oželieť zopár miliónov či ich desiatok napríklad na podporu kúpeľov. Mimochodom, vyše 90 percent leží mimo málo rozvinutých regiónov.
Taktiež môžeme oželieť peniaze určené na druhé kolo podpory výskumu pre firmy napriek tomu, že prvé kolo nebolo vyhodnotené. Pritom eurofondový škandál jasne ukázal, aké problémy s efektívnosťou podpory vedeckého výskumu u nás máme.
Môžeme míňať aj na podporu elektromobilov pre bohatých a drevodomov pre obmedzených okruh ich dodávateľov či množstvo stimulov vláde blízkym firmám. Ale pamätajme si, že naša stredná generácia nebude mať tým pádom v dôchodku ani tú suchú tretinu priemerných miezd a že podiel verejných výdavkov na vzdelávanie klesne ešte viac, než je naplánované. A čo je pointa – viac, než je naozaj treba.
Každý „zákusok“, každé euro vydané na „hazard“ bude chýbať v ťažkom „závere roka“. Každý milión eur minutý zbytočne bude raz chýbať na minimálny dôchodok.
Udržateľné verejné financie teda máme za predpokladu, že v súčasnosti budeme mať vyrovnaný rozpočet, ktorý nemáme, že dôchodcovia vydržia minimálny rast dôchodkov, čo sa práve teraz ukazuje ako nereálny predpoklad a že podiel verejných výdavkov na vzdelanie bude ťažko predstaviteľne klesať. Takže udržateľné verejné financie vlastne nemáme, nemôžeme si preto dovoliť posúvať záväzok mať vyrovnaný rozpočet.
Čo sa s tým dá robiť? Presne to, čomu sa zaviazala SaS. Okamžite vynulovať schodok rozpočtu a prinútiť tak vládu, aby každé jedno rozpočtové euro bolo vydané efektívne.
V takom prípade nebudú v budúcnosti chýbať peniaze na minimálne dôchodky. Ak sa dnes podarí výrazne obmedziť zbytočné výdavky a okrem toho zrealizovať množstvo krokov na zlepšenie ekonomiky, z ktorých niektoré sú už v pripravené v paragrafových zneniach, budú môcť byť v budúcnosti (nielen) dôchodky a výdavky na vzdelanie vyššie, než prognózované dno. A mohli by byť vyššie už dnes.