Po referende o Brexite sa spustila kampaň na obranu Európskej únie. Z vládou platenej reklamy sa buď nedozvieme nič, alebo v podstate len toľko, že Únia je dobrá vec, lebo Nemci platia Slovákom čističky odpadových vôd. To isté pred pár dňami povedal Robert Fico, ibaže o diaľnici. Lenže po roku 2020 možno skončia eurofondy a Slovensko sa o pár rokov môže stať z čistého príjemcu čistým platcom. Potom už bude Únia zlým projektom?
Nemala by byť. Prístup na veľký trh je osobitne pre malé štáty nevyhnutným predpokladom ekonomického úspechu. Vezmime si príklad firmy, ktorá už nedokáže vo svojom štáte expandovať pre cenu pracovnej sily. Vo veľkom spoločnom priestore si môže povedať, že postaví fabriku v inom štáte a zamestná tam tisíce ľudí. Samozrejme, za nižšie mzdy. Inak by sa jej celý projekt neoplatil. Mzdy sa vyrovnajú až postupne. Tým, že prídu ďalšie firmy, ďalší investori zo zahraničia aj „z domu“. Za predpokladu, že vláda nebude kaziť podmienky podnikania.
Lenže. Vysvetľuje to Fico takto? Ani náhodou. Chodí po Slovensku a hucká ľudí, že majú nižšie platy než robotníci v Nemecku. Sám podkopáva systém, ktorý sa ukázal ako najúspešnejší za mnoho storočí. Samozrejme, že potom, keď už pomohol ľudí rozpáliť do biela, je ťažko rozlišovať, v čom je EÚ užitočná a v čom ju treba zmeniť. Je ťažko robiť nepopulárne, hoci potrebné kroky a systém tak reformovať k lepšiemu. Bez reforiem nebudú výsledky a „ficovci“ budú huckať ľudí proti systému ešte viac. Začarovaný kruh.
Preťať sa dá osvetou a odvahou reformovať.
K osvete: Ak sa objavujú rozumné vysvetlenia výhod Európskej únie, tak pochádzajú skôr od opozičných alebo nezávislých autorov. Napríklad komentár o zakrivených uhorkách alebo o tom, kto naozaj rozhoduje v EÚ, prípadne o tom, prečo nemáme zakazovať dovoz potravín z Nemecka.
K reformám: Naši ani bruselskí vládni politici teda dostatočne nechcú či nedokážu vysvetliť prínosy Únie pre bežných ľudí. A to je kľúčový problém, pre ktorý potom nemajú odvahu urobiť potrebné ale nepopulárne kroky.
Pekne je to vidno na príklade neochoty EÚ a štátov znižovať verejný dlh v dobrých časoch a pripraviť sa tak na tie horšie.
Stredný, teda prevažujúci prúd ekonómov je totiž presvedčený, že štáty sa môžu zadlžovať v zlých časoch a následne znížiť svoj dlh na pôvodnú úroveň v dobrých časoch. Pozrime sa, ako to robia členské štáty Európskej únie pod jej každodenným dohľadom.
Priemerný hrubý verejný dlh EÚ28 bol pred krízou, v roku 2007 približne 57,8 percenta z hrubého domáceho produktu. V roku 2015 je to 85,2 percenta. V tomto období bola síce kríza, ale boli aj dobré časy. HDP EÚ28 nepretržite rastie od roku 2010. Za ostatné dva roky (2014 až 2015) jeho úroveň prevyšuje predkrízovú úroveň. Za rovnaké dva roky ale verejný dlh EU28 prakticky stagnoval. Kde je to znižovanie dlhu v dobrých časoch? Čo ak príde kríza spojená s Brexitom, imigrantmi, cenami ropy alebo niečím iným?
Bohužiaľ, uvedené priemerné čísla nie sú jedinou zlou správou. Systém v Únii je napriek deklaráciám zatiaľ postavený tak, že krajiny s nízkym dlhom doplácajú na tie krajiny, ktoré hospodária zle. Napríklad takému Španielsku sa podarilo zvýšiť svoj verejný dlh od roku 2007 do roku 2015 2,8 násobne! Z 35,5 na 99,2 percenta HDP. A dlh mu narástol aj v ostatných dvoch rokoch. Až v týchto dňoch uvažuje Brusel o pokutovaní Španielska a Portugalska za zlé hospodárenie.
Čoraz častejšie však presakujú informácie, že pokuta by sa mala rovnať nule. Lebo nenulová pokuta by ešte viac znížila šance oboch krajín hospodáriť lepšie. Je to ako keby som si požičal v banke peniaze na auto, lebo ich mám málo a potom by som jej oznámil, že nebudem splácať, lebo by som mal ešte menej peňazí než na začiatku a už vtedy som ich mal málo.
Ešte horšie je, že nové členské krajiny sa prispôsobujú. Spočiatku mali Lotyšsko, Rumunsko, Estónsko či Bulharsko veľmi nízke verejné dlhy. Pochopili však, že v EÚ sa to neopláca. Takže Lotyšsku stúpol medzi rokmi 2007 a 2015 verejný dlh na 4,3 násobok, Rumunsku na takmer trojnásobok.
Taliansko zasa uvažuje, ako nájsť fintu, ako z verejných peňazí riešiť problém svojich súkromných bánk, ktoré majú najviac zlých úverov v EÚ. Slovenskú fintu založenú na kozmetickom znížení dlhu pomocou rozpustenia úspor na dôchodky ani netreba veľmi pripomínať.
Európska únia bude dobrým projektom aj po Brexite. Musí ale fungovať, a to lepšie než doteraz. Vládni politici (Smer, EÚ) musia byť ochotní robiť aj kroky, ktoré im síce neprinášajú politické body, ale sú nevyhnutné. Musia vysvetľovať jej dlhodobé a systémové výhody (nie len to, že momentálne dostávame viac, než dávame) a musia mať odvahu urobiť aj tvrdšie kroky. Napríklad vymáhať plnenie pravidiel ohľadne deficitu a verejného dlhu.
No a tí, čo to nechcú a nedokážu, by nemali ďalej škodiť. Napríklad Robert Fico nikdy verejne nevysvetľoval podstatu a výhody systému, v ktorom žijeme. Je príkladom politika, ktorý všetky nepopulárne kroky necháva na iných. Je otcom populizmu na Slovensku a prispieva k nemu aj v európskych témach. S politikmi ako on hrozí nám všetkým, že Európska únia nebude schopná riešiť svoje nedostatky, ale ani udržať všetky svoje výhody. Darmo si potom vláda za eurofondy zaplatí v médiách pozitívne reklamy.