Nebudem dnes písať o tom, aké by mohli byť platy učiteľov a sestričiek, ak by sa Váhostav nezachraňoval zo štátnych peňazí a štadióny sa nestavali tak draho. Ani o tom, aké by mohli byť, keby vláda peniaze, ktoré minulý rok vybrala navyše oproti plánu (737 miliónov), dala práve na ne. Neodpustím si iba poznámku, že to bola suma, ktorá by bola stačila na to, aby každý dôchodca dostal každý mesiac asi o 50 eur navyše.
Nebudem písať ani o tom, že priemerný plat učiteľa v pomere k platu ostatných rovnako vzdelaných je u nás nízky.
Dnes to bude o tom, že všetky sektory financované štátom (školstvo, súdnictvo, zdravotníctvo, doprava, informačné technológie…) majú svoje vnútorné rezervy a že vláda si síce dala do svojho programového vyhlásenia pekné odhodlanie znižovať ich. Ale ako poznám Smer, obávam sa, že toto vyhlásenie nedodrží.
Ukážem to na príklade zo školstva, ktoré Smer štyri roky viedol.
Už prvý minister školstva v minulej vláde Smeru ohlásil veľkú racionalizáciu siete škôl. Mala sa týkať najmä tých menších:
HNonline, 2013: „Obyvatelia Benkoviec neďaleko vodnej nádrže Domaša zrejme prídu o školu. Počet žiakov klesol natoľko, že minister školstva Dušan Čaplovič si starostu obce zavolal do Bratislavy a dal mu ponuku, ktorá sa neodmieta – buď presunie deti do školy v susednej obci, alebo už od štátu na školu nedostane ani cent navyše.“
Mimochodom, škola stále existuje.
Denník N, 2016: „Peter Pellegrini oznámil, že vláda chce znížiť počet škôl aj učiteľov. Ušetrené peniaze by mali zostať zvyšným školám a učiteľom.
Teraz sa pozrime ako v uplynulom období Smer svoje slová dodržiaval. Najprv si len pripomeňme, že systém financovania škôl funguje tak, že dostávajú peniaze na žiaka. Normatív. Predpoklad je, že zriaďovateľ školy (obec, cirkev, súkromník) si rozmyslí lepšie než štát, či má udržiavať malú školu alebo nie. Udržiavať niektoré malé školy by sa nemalo oplácať, lebo niektoré náklady sa neznižujú priamo úmerne s poklesom počtu žiakov. Ak sú napríklad v jednej obci tri maličké školy, bolo by efektívne zlúčiť ich do jednej. Nemusia mať troch riaditeľov, troch školníkov, malo by sa ušetriť aj na energiách. Logické.
Lenže štát má k dispozícii aj iné finančné páky než základný normatív. Malým školám platí na žiaka viac než veľkým.
Na počet škôl sme sa pozreli cez testovanie deviatakov a to vzhľadom na doposiaľ trvajúce nejasnosti ohľadne počtu učiteľov a žiakov v oficiálnych štatistikách1.
Z hľadiska udržiavania veľkostnej štruktúry škôl je dôležité vedieť, že veľká škola má podľa portálu INEKO2 ročne zhruba 1520 eur na žiaka, veľmi malá približne 2320.
V roku 2011 bolo u nás podľa rovnakého zdroja 1434 základných škôl, z nich 168 malo 10 alebo menej žiakov testovaných v deviatom ročníku. V roku 2015 bolo u nás 1443 škôl, z nich malo 10 alebo menej testovaných deviatakov až 203. Teda pokiaľ ide o veľkosť škôl meranú počtom testovaných deviatakov, výrazne sa zvýšil podiel maličkých škôl.
Ministerstvo školstva má navyše k dispozícii ešte tzv. dohodovacie konanie. V ňom pridá peniaze niektorým školám mimo normatívu. Napríklad na mimoriadne odmeny. Tak sa môže stať, že škola, ktorú by sa podľa normatívu oplatilo zlúčiť s inou školou, prežije. Ako sa vyvíjal objem prostriedkov na dohodovacie konanie ukazuje graf:
Zdroj: Portál INEKO, vlastné prepočty
Z grafu vidno, že objem peňazí, ktoré systémovo zmäkčovali podmienky v sieti škôl v minulom volebnom období narastal. V roku 2011 to nebolo ani 20 miliónov, v roku 2014 dokonca viac než 30 miliónov eur. Hoci rečami Smer pritvrdzoval.
Rastúci či neklesajúci počet malých škôl by pritom nemusel predstavovať problém. Dá sa pochopiť, že štát zafinancuje školu „za kopcami“ lepšie než školu v meste. Aby deti dostali rovnako kvalitné vzdelanie. Je síce čudné, že rastie počet škôl s malým počtom testovaných deviatakov, keď nerastie počet kopcov, ale dá sa prižmúriť polovicu oka, najmä vzhľadom na to, že rušenie malých škôl by makroekonomicky zaujímavé úspory aj tak neprinieslo. Je tu ale vážnejší problém.
Denník N, 2016: Z rozhovoru s hlavnou školskou inšpektorkou:
„Vo februári sme testovali finančnú gramotnosť žiakov v deviatom ročníku. Narazili sme na školy, kde bol v deviatom ročníku v jednej škole jeden žiak a v druhej dvaja žiaci.“…
„Čím menšia škola, tým horšie výsledky.“
Od roku 2015 už má štát prehľad o tom, ako zvyšujú vzdelanie u žiakov stredné školy, len nie je ochotný informácie zverejniť tak, aby sa podľa toho mohli rozhodovať rodičia a aby školy dostali spätnú väzbu. Technicky je štát schopný zistiť aj to, akú kvalitu majú malé základné školy oproti väčším. Inými slovami, štát dokáže zistiť, akú hodnotu za peniaze Slovensko dostáva.
Teda presný opak tej na úvod spomínanej peknej časti z Programového vyhlásenia vlády. Nazýva sa Hodnota za peniaze či Value for Money. Jej cieľom je to, aby sme mali efektívny štát, teda za vynaložené peniaze dostávali čo najvyššiu hodnotu. Podľa mnohých ekonómov je to momentálne najdôležitejší ekonomický cieľ Slovenska.
Ak chceme mať efektívny štát, jednotlivé sektory musia mať stanovené kľúčové ukazovatele ich výkonu a ich dosahovanie bude zrozumiteľne zverejňované. Napríklad ako klesá tzv. odvrátiteľná úmrtnosť v zdravotníctve a v nemocniciach, či ako rastie pridaná hodnota v školstve a na školách, čo presne prinesú projekty v sektore informačných technológií. To vytvára predpoklad pre efektívny štát. Presne tak, ako je to napísane v programe SaS Agenda 2020.
______________________________________________________________________________
1 Počty škôl a žiakov nie sú teda rovnaké, aké vykazuje CVTI/ÚIPŠ.
2 Za rok 2009 eviduje NÚCEM spolu 53 709 testovaných žiakov na 1 453 ZŠ, INEKO 52 986 žiakov na 1 442 ZŠ. Odchýlka je teda minimálna.