Nový predseda NKÚ kandidoval za opozíciu, povedal Fico. Bol predsa súčasťou Radičovej vlády. Robert Fico bol súčasťou prvej Dzurindovej vlády. Akoby veril, že on sám je preto nominantom Smeru aj opozície. Aspoň to tak vyzerá, keď obsadzuje napríklad kontrolné úrady.
Slovensko nie je diktatúra, ale fungujúcej demokracii sa v ostatnom čase vzďaľuje (pozri napríklad IVO). A na čele nie je osvietený vládca, ale neosvietený. Drvivú väčšinu kľúčových problémov Slovenska začal riešiť zle.
Pripomeniem, že na konci socializmu vstúpil do strany, ktorá socializmus vytvorila. Nechcel euro, bol proti privatizácii, verejný dlh zvyšoval až s neznesiteľnou ľahkosťou, no a v období rozhodujúcom pre vstup Slovenska do Európskej únie kampaňoval Fico s mottom, že by sme do nej s „holými zadkami“ vstupovať nemali. Verejne pritom hovoril, že sme chudobní. Fico teda tvrdil, že do Únie vstúpiť nemáme. Vôbec nerozumel, aké dôležité pre zvyšovanie hospodárskeho rastu je vstúpiť do nej.
Rovnako si myslím, že nerozumel, aké dôsledky by malo jeho náhle odmietnutie vstupu do eurozóny, prečo je dôležitý súkromný sektor v trhovej ekonomike, prečo je trhová ekonomika dôležitá pre demokraciu a demokracia pre ľudí. Rovnako ako nerozumel „malým“ problémom, napríklad prečo je megaprojekt širokorozchodnej pre Slovensko nevýhodný, ale najmä, prečo by sme si najprv mali zrátať jeho návratnosť. A aj návratnosť investícií do jadra, mimochodom. Tiež nevedel, prečo by aj o tomto mala byť informovaná verejnosť.
Dnes Fico nerozumie, prečo majú ľudia na Západe vyššie platy než u nás a čo sa s tým dá robiť. Nerozumie, prečo by mala verejná správa obstarávať za nízke ceny, nevie, ako treba riešiť „podnikateľské“ aktivity á la Váhostav. Nevie, prečo je pre Slovensko dobré, ak Brusel skontroluje, či sa cez PPP projekty neprimerane nezadlžíme.
Pravdou však je aj to, že trhovú ekonomiku nezakazuje, verejné financie občas konsoliduje, takmer neznárodňuje, z Únie a eurozóny nevystupuje, pravidlá členstva v NATO nechtiac neporušuje, širokorozchodnú nestavia, napriek zdráhaniu napokon pomohol Ukrajine, väčšinu miezd neurčuje zákonom, väčšinou neobstaráva za najvyššie ceny.
V čom je teda problém?
V tom, že pri všetkých zásadných krokoch ho do správneho riešenia dotlačilo proti jeho vôli okolie. A v tom, že čím je silnejší, tým je menej korigovateľný.
Mávali sme silnú politickú opozíciu, silné a nezávislé médiá, silný tretí sektor, silných a nadšených ľudí na čele nezávislých orgánov. To oni ho korigovali.
Lenže už to tak v priemere nie je. Kroky neosvieteného vládcu sú korigované čoraz slabšie. Chýba súťaž. V politike, aj v programovej diskusii. O tom, ktoré riešenia hlavných problémov Slovenska sú najlepšie. Chýbajúca súťaž sa pri neosvietenom vládcovi stáva základným problémom krajiny. A zachrániť ju začína byť čoraz dôležitejšie. Napríklad akceptovaním toho, že kompromisy v opozícii majú preto pre Slovensko čoraz väčšiu hodnotu. Mali by mať aj vyššiu prioritu. Vyššiu než polemiky napríklad o tom, kedy majú byť otvorené obchody.