Na slivovicu sa vyberá spotrebná daň. Predražujeme tak negatívne externality. Tie vznikli, lebo kúpa alkoholu nie je len vecou medzi predajcom a zákazníkom. Spoločnosť významne dotuje človeka do jeho dvadsiatky, potom čaká, že jej požičané vráti. Lenže, keď sa stane alkoholikom, tak požičané nielen nevráti, ale je naňho treba vynaložiť ďalšie spoločné peniaze.
Predstavme si, že keď sa takto (daňou) začala predražovať slivovica, politici by povedali, že počkajme, zamyslime sa, nebude to ľuďom vadiť? A ľudia by samozrejme povedali, že jasné, že nám to vadí, choďte do čerta s takýmito nápadmi. A tak by politici zvolili inú cestu. Cestu bezalkoholovej slivovice. Teda, možno dvojpercentnej, aby som nepreháňal. Zadotovali by čiastočne jej cenu a vývoj jej chuťových, vôňových a nenávykovo omamných vlastností aspoň pre začiatok, aby sa jej darilo v tej neľútostnej a chaotickej trhovej džungli. Tak čo, opýtali by sa politici, chutí vám? Kupujete zdravú bezalkoholovú slivovičku, ľudia? Nekupujeme, povedali by ľudia v ankete a potvrdili by to obchodníci. Je drahá, nemá grády, ani „dojazd“! Tak by politici zvýšili dotácie na cenu. Stále nič. Tak by politici zakázali predaj alkoholovej slivovice o niekoľko rokov. Lenže ľudia by povedali, že to aj tak nestačí, lebo slivovica bez alkoholu je málo dostupná v obchodoch. Tak by politici prijali zákon, že každý kilometer musí byť predajňa, ktorá predáva nealkoholovú slivovicu.
Podľa mňa takto vyzerá drahá cesta boja proti negatívnym externalitám s pochybných výsledkami.
Namiesto tohto scenára sa stalo, že alkohol sa zdanil spotrebnou daňou (v ideálnom a možno idealizovanom prípade by sa súčasne znížili iné dane) a ostalo na ľuďoch, či si ho stále budú kupovať (nepochybne menej), alebo si ho prestanú kupovať a za ušetrené peniaze si kúpia niečo iné, alebo budú pracovať menej, keďže im ostane viac peňazí. Tak je to efektívne, teda správne.
Podobne, ako so slivovicou (alkoholom), je to podľa mňa aj s emisiami skleníkových plynov.
Tieto plyny škodia spoločnosti. Nie je to len vec predávajúceho a kupujúceho. Vieme, že významnú časť týchto plynov majú na svedomí spaľovacie motory.
Veľa ekonómov povedalo, že skleníkové plyny treba predražiť. Pomaly, postupne, jasné, že viac v lepších časoch a menej v horších. Aj niektorí politici si to myslia.
Lenže väčšina politikov povedala, že počkajme, zamyslime sa, nebude to ľuďom vadiť? A ľudia (napríklad Žlté vesty) samozrejme povedali, že jasné, že nám to vadí, choďte do čerta s takýmito nápadmi. A tak politici zvolili inú cestu. Cestu bezemisných, napríklad elektrických, motorov. Teda, nízkoemisných, aby som nepreháňal. Zadotovali čiastočne ich cenu a vývoj ich jazdných vlastností aspoň pre začiatok, aby sa im darilo v tej neľútostnej a chaotickej trhovej džungli. Tak čo, opýtali sa politici, jazdia dobre? Kupujete zdravé bezemisné autá, ľudia? Nekupujeme, povedali ľudia v ankete a potvrdili to obchodníci. Sú drahé a nemajú dojazd! Tak politici zvýšili dotácie na cenu. Stále nič. Tak politici zakázali predaj áut so spaľovacími motormi o niekoľko rokov. Lenže niektorí ľudia povedali, že to aj tak nestačí, lebo nabíjačky pre elektromobily sú málo dostupné. Tak politici prijali zákon, že každých 60 kilometrov musí byť nabíjačka.
Podľa mňa takto vyzerá drahá cesta boja proti negatívnym externalitám s pochybných výsledkami.
Namiesto tohto scenára sa malo stať, že skleníkové plyny by sa zdanili spotrebnou daňou (v ideálnom a možno idealizovanom prípade by sa súčasne znížili iné dane) a ostalo by na ľuďoch, či si stále budú kupovať autá so spaľovacím motormi (nepochybne menej), alebo budú robiť z domu alebo budú jazdiť na kolobežkách, alebo sa presťahujú bližšie k práci. Tak by to bolo efektívne, správne.
Lenže, predraženie skleníkových plynov voliči nechcú, lebo vidia, že by to zaplatili oni a nevidia že vývoj bezemisných áut, dotácie na ne či stavanie nabíjačiek aj tam, kde ich netreba, či pokusy ako napríklad s repkou olejnou, zaplatia tiež oni a zaplatia viac. Lebo sa ide cestou, ktorá je pre spoločnosť drahšia a má menšie šance dosiahnuť výsledky.
PS: pri štátnej podpore sa navyše štát dostáva do konfliktu záujmov. Nechce sa mu kontrolovať projekty, ktoré sám vymyslel a podporuje. Aj preto je to horší systém než ten trhový.