Tak napríklad minister sociálnych vecí Ján Richter riadi svoj rezort mimoriadne úspešne. Podľa jeho vlastných slov. Spolu s Ficom tvrdia, že pomáhajú zvyšovať mzdy na Slovensku zvyšovaním povinných minimálnych miezd a že to nie je na úkor zamestnanosti. Tvrdia, že od zavedenia Richterovho zákonníka práce u nás začala klesať nezamestnanosť rýchlejšie. Tvrdia, že už ďalej ani veľmi klesať nemôže, lebo pomaly narazí na neprekonateľnú hranicu. Tvrdia, že rezort je riadený so sociálnym cítením (napríklad rozdelenie na staro a novo dôchodcov by Richter nikdy nedopustil), že robí všetko preto, aby starobné dôchodky rástli čo najrýchlejšie a podobne. Skúsme sa pozrieť hlbšie na to, či je to naozaj tak.
1. Ján Richter (na RTVS, 30.5) bránil zamestnanie Slovákov v zahraničí pred bruselskou smernicou, ktorou by sa nariadil rovnaký minimálny plat Slovákom ako tamojším zamestnancom. V citáte povedal, že minimálna mzda našich v EÚ bude taká vysoká, že ich nebude možné zamestnať. Ale čo? No tak to je obrat. Žeby zrazu vysoká minimálna mzda bránila niekoho zamestnať? Roky u nás totiž minister Richter a Robert Fico presadzujú rýchly rast minimálnej mzdy bez ohľadu na to, že to nechá mimo práce na Slovensku tisíce ľudí. Presne z rovnakých dôvodov ako v EÚ. Keď je pre Richtera politicky výhodné brániť Slovákov v zahraničí, tak to urobí úplne opačnými argumentami, než aké používa doma. Tvrdením, že minimálna mzda bráni zamestnaniu ľudí, ktorí na ňu nedosiahnu. Politicky totiž oslovuje Slovákov pracujúcich v zahraničí, tamojší zamestnanci ho vôbec politicky nezaujímajú. Doma je to naopak. Tvrdí, že vysoká minimálna mzda zamestnávaniu nebráni. Politicky je to totiž tak, že týmto postojom oslovuje a získava veľký počet zamestnaných ľudí, ktorým rast minimálnej mzdy zvýši príjem. Menšinu, ktorá ostane nezamestnaná, lebo na minimálnu mzdu nedosiahne, ignoruje. Je mu jedno, že by sme mohli mať nižšiu nezamestnanosť, dokonca evidentne aj rozumie prečo, len dáva prednosť politickému marketingu a preferenciám pred riešeniami dobrými pre krajinu.
2. Ján Richter spoluvytvoril a udržiava principiálne rovnaký problém, ako bol ten so staro a novo dôchodcami. Pripomeniem: dvaja úplne rovnakí ľudia s rovnakou prácou aj zárobkom, z ktorých bol jeden o deň mladší, dostali rozdielne dôchodky. V súčasnom systéme človek, ktorý bude mať 62 rokov tento rok na Silvestra, môže ísť okamžite do starobného dôchodku. O deň mladší človek, ktorý dosiahne vek 62 rokov presne na Nový rok 2017 však pôjde do dôchodku o 76 dní neskôr. Spravodlivé a sociálne citlivé by bolo, keby sa vek odchodu do dôchodku zvyšoval plynulo, nie skokovo.
3. Podľa Ľuda Ódora z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť sa v roku 2015 znížil transfer do Sociálne poisťovne o 453 mil. eur. Ján Richter nechal tieto peniaze rozdať vládou na úplne iné účely než na starobné dôchodky. Netvrdím pritom, že celá suma sa mala rozdať na dôchodky ihneď. Len to, že mala byť odložená na horšie časy, ktoré, všetci to vieme, prídu v dôsledku demografických zmien. Namiesto toho Ján Richter hovorí, že jeho ambíciou je zvýšenie dôchodkov v roku 2017 o osem eur. „Musí to však zvládnuť štátny rozpočet“, hovorí. No veď minulý rok to štátny rozpočet zvládol a Richter tie peniaze nechal odplávať po rieke výdavkov verejných financií do rôznych dotácií veľkým firmám, do posilnenia polície a podobne. O starobné dôchodky sa nestará, iba deklaruje, že ich chce zvýšiť, ak bude dosť peňazí. Nechal však rozdať hore-dole nielen tie minuloročné, ale čo je horšie a dokonca mimoriadne vážne, nechal Ficovi rozdať peniaze, ktoré mali ľudia nasporené na starobu v druhom pilieri. Tie sa budú ťažko nahradzovať. Aj tie nechal Richter minúť do dotácií veľkým firmám, do posilnenia polície, do zvýšenia počtu úradníkov, do neefektívnej ťažby hnedého uhlia, atď.
4. Richter s Ficom tvrdia, že čoskoro narazíme v miere nezamestnanosti na spodnú hranicu, ktorá sa takmer nedá preraziť (7-8 percent). Lebo máme takú štruktúru obyvateľstva. Buď Fico myslí Rómov alebo nevzdelaných Nerómov. Ak myslí Rómov, tak podľa Eurostatu bola u nás miera nezamestnanosti v marci 10,2 %, v Rumunsku 6,4 %, v Maďarsku (bohužiaľ Eurostat má len čísla za február) 5,8 %. Takže obe krajiny s vysokým podielom Rómov majú výrazne nižšiu nezamestnanosť, než je podľa Fica pre nás neprekonateľná hranica. Pripomínam, že v Česku to bolo v marci 4,1 % (uznávam, že majú menej Rómov). Ak Fico s Richterom myslia, že máme slabo vzdelaných Nerómov, a preto nám nemôže klesnúť nezamestnanosť pod magickú hranicu, tak pripomínam, že jediné porovnateľné dáta o kvalite vzdelania poskytuje štúdia OECD PISA. Podľa posledných dát dosahujeme porovnateľné výsledky ako Maďarsko a výrazne lepšie než Rumunsko.
5. Nie je pravda, že prijatím Richterovho zákonníka práce začala u nás nezamestnanosť klesať rýchlejšie. Začala klesať pomalšie.
Po prijatí Richterovho zákonníka práce (2013) začala u nás (zelená krivka) klesať nezamestnanosť pomalšie než vo zvyšných krajinách V4 (modrá krivka). Samozrejme, že klesá aj u nás. EÚ prekonala krízu, rastú takmer všetci naši hlavní obchodní partneri.
Uvedený graf má svoje výhody, ale aj nevýhody. Predstavuje jeden z možných pohľadov. Dá sa povedať, že porovnávanie percentuálne poklesu je za istých okolnosti nedostatočné. Napríklad ak krajine „A“ klesne nezamestnanosť z 80 na 40 percent a v krajine „B“ z 2 na 1 percento, tak je to v oboch prípadoch o 50 %. Pritom posun v krajine „A“ bol iste dôležitejší.
Preto sme pripravili ešte jeden graf, ktorý uvedený nedostatok koriguje. Vychádza z neho rovnaký výsledok, hoci nie až tak výrazne ako v prvom grafe.
Rozdiel medzi zelenou a modrou krivkou sa do Richterovho zákonníka práce znižoval, po ňom sa začal zvyšovať. Teda nezamestnanosť na Slovensku klesala rýchlejšie než v krajinách V3 do Richterovho zákonníka práce. Odkedy bol prijatý, klesá nezamestnanosť u nás pomalšie než v krajinách V3.
Pritom množstvo pracovných príležitostí vytvoril štát (teda aj na dlh a nie zásluhou zákonníka práce):
Nie je pravda, že Ficova vláda riadi Slovensko v zásade dobre, že iba občas vyskočí nejaký Paška alebo Kaliňák. Pri hlbšom pohľade je vidno, že má najmä šťastie a vezie sa na vlne hospodárskeho rastu, bývalých reforiem a rozdávania. A čaká, kedy šťastie skončí, aby si mohla ísť oddýchnuť od riadenia krajiny, ktorá ostane s vysokým dlhom a nevyriešenými systémovými problémami.