1. Dobrý bod za znižovanie neefektívnych rozpočtových kapitol
Podľa renomovaného inštitútu Bruegel predstavuje spoločná poľnohospodárska politika EÚ (CAP)„dobrú podporu príjmu, najmä bohatším farmárom“, ale pri dosahovaní deklarovaných cieľov je už menej efektívna, navyše „nerovnomerne rozdeľuje peniaze medzi krajiny“. V roku 1985 dosahoval podiel výdavkov na CAP 73 % rozpočtu EÚ, v roku 2016 už to bolo 38 %, hranicu 30 % by mali tieto výdavky dosiahnuť v roku 2027. Pokračovanie znižovania podielu CAP na rozpočte EÚ aj v budúcom programovom období si zaslúži dobrý bod. Podobne je to aj s kohéznou politikou, ktorá, podľa spomenutého think-tanku, „prispieva ku konvergencii, otázka je, ako silno a ako udržateľne“. Inými slovami, ak štát vloží do vytvorenia umelého pracovného miesta dostatočne veľa peňazí, tak ono síce naozaj vznikne, možno však bude drahé a po vyschnutí zdrojov znova zanikne.
2. Chýba hodnota za peniaze
Keby EÚ začala uplatňovať analýzy hodnoty za peniaze skôr, nemuselo sa čakať na znižovanie rozpočtov uvedených diskriminačných a neefektívnych kapitol tak dlho. Bohužiaľ, ani v novom viacročnom finančnom rámci (VFR) sa slovné spojenie „hodnota za peniaze“ nepoužíva ako označenie odhodlania Komisie robiť analýzy efektívnosti verejných výdavkov. Ale ako niečo, čo práve letí, sa tento výraz používa najmä na zdôvodnenie rozhodnutí urobených bez analýz: „Programy EÚ … zabezpečujú lepšiu hodnotu za peniaze pre európskych daňovníkov“. Debata o tom, aká má byť metodika analýz, aké údaje bude potrebné zozbierať a dosahovanie akých cieľov bude nevyhnutné merať v projektoch nového programového obdobia, sa zatiaľ do nového rámca nepremietla. Otázky dopadov analýz na rozpočty jednotlivých „kapitol“ a na následné presúvanie financií medzi sektormiešte na bruselskom politickom stole nie sú vôbec.
Projekt hodnoty za peniaze má nielen ekonomické dopady, ale aj robí verejnú diskusiu férovejšou. Z radov čistých príjemcov verejných zdrojov (v SR aj EÚ) sa občas ozve argument, že peniaze do „ich rezortu“ musia dosiahnuť istý podiel na HDP a kto tomu nerozumie, je ignorant. Ako keby do verejných financií prispievali najmä zlodeji, ktorým je vždy dobré zobrať peniaze a prerozdeliť ich. Lenže väčšinou prispievajú tí slušní, dokonca často aj nízko príjmoví. Hovoriť im zahmlene, že musia prispievať na excelentnosť vo vedeckom výskume, na dotácie do rozvoja priemyslu 4.0, na horizontálnu podporu IKT a centrálnej infraštruktúry, na rozvoj startupov či na RAL, zvyšuje nielen riziko plytvania peniazmi, ale nie je to ani poctivé.
Seriózna diskusia musí byť zrozumiteľná a myslím si, že pri rozdeľovaní veľkých peňazí (rent) sa nezrozumiteľné výrazy používajú často vedome a strategicky. Inak, ak máte záujem vedieť, čo je to RAL, tak nový viacročný finančný rámec to vysvetľuje „naprosto přesně“: je to skratka pre Reste à liquider. Nestačí to? Tak nech sa páči, ďalší bod je o tom.
3. Rastie dlh
Podľa minuloročnej výročnej správy Európskeho dvora audítorov (EDA), ktorý kontroluje hospodárenie s európskymi zdrojmi, je množstvo nesplatených záväzkov (RAL) rekordné, je ich o 72 % viac než v roku 2007 a ich výška zodpovedá platbám za 2,9 roka. Ak budú súčasné trendy pokračovať, Dvor očakáva, že nesplatené záväzky dosiahnu do roka 2020 rekordných 262 mld. eur „Tým sa zvýšili sumy, ktoré dlží EÚ, a aj vystavenie rozpočtu EÚ finančnému riziku.“ Podľa audítorov tiež hrozí, že „takýto nárast nesplatených záväzkov v budúcnosti spôsobí problémy s financovaním“. Tieto nesplatené záväzky sa budú musieť uhradiť z platobných rozpočtových prostriedkov z budúceho VFR, a to najmä počas prvých troch rokov nasledujúceho VFR. Hoci platí, že rozpočet EÚ nemôže byť deficitný, ako vidno, dlh je možné zvyšovať aj tak. Výzva EDA Komisii na obozretné hospodárenie je namieste.
4. Čoraz neprehľadnejší systém
To, že systém je čoraz neprehľadnejší, nehovorí opozícia, slovenskí novinári, ani mimovládky, ale opäť Európsky dvor audítorov: „Mechanizmy financovania politík EÚ sa stávajú čoraz komplexnejšími, čím vzniká riziko oslabenia povinnosti zodpovedať sa a transparentnosti“. Je to problém pretrvávajúci desaťročia, v priebehu ktorých sa najčastejšie „riešil“ nezrealizovaným plánom znižovania byrokracie a prehadzovaním zodpovednosti z členských štátov na Komisiu a opačne. Nemá jednoduché riešenie, ale v zásade platí, že čím viac sú eurofondy nasmerované na projekty, ktorých výsledky sa nedajú dobre merať, tým vzniká väčšie riziko, že budú zneužité.
„Darca“ sa potom snaží, aby, zjednodušene, každé euro bolo sprevádzané na jeho eurofondovej ceste nepretržite aspoň dvoma úradníkmi a jednou stranou osobitného textu. Tým sa síce riziko zneužitia peňazí skôr zvýši (ako píšu audítori), ale ťažšie sa preukáže. Spolu s Komisiou máme šancu presadiť taký VFR, ktorý dosiahne viac než to, že dotované sektory a systémy, u ktorých sa neefektívnosť už preukázala, budú nahradené sektormi a systémami, u ktorých sa ešte len preukáže. Stanovenie merateľných cieľov ( z oblasti ozajstných verejných statkov), ktoré dokáže EÚ zabezpečiť efektívnejšie než členské štáty, je nevyhnutnou podmienkou.
Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker v snahe priblížiť občanom veľkosť rozpočtu EÚ a súčasne lobovať za jeho zvýšenie povedal, že občana EÚ stojí jej rozpočet „šálku kávy denne“. Fajn, je to len približne jedno percento hrubého národného dôchodku Únie. Lenže celok sa vždy skladá zo stovky jednotlivých drobných percent. Znižovanie financovania neefektívnych projektov, zavedenie analýz hodnoty za peniaze či obozretnosť, transparentnosť a udržateľnosť verejných financií patria do každého jedného percenta.