„K úspechu vedie častejšie rýchla náprava chýb, než výber správneho riešenia na prvý pokus.“ Tim Harford.
Do 17. novembra 1989 bola vízia krajiny „na večné veky a nikdy inak“ jasná. Potom sme sa nepripravení dostali do čoraz rýchlejšie sa meniacej spoločnosti bez „istôt“, podrobných päťročných a dlhodobých plánov, „nespochybniteľných“ stratégií a vízií.
Tim Harford (v knihe Adapt) píše zhruba to, že najlepšou víziou, stratégiou aj istotou v takomto svete je monitorovať problémy, analyzovať ich príčiny a robiť korekcie. Adaptovať sa. Náš trojnásobný premiér si evidentne dlhodobo myslí niečo iné. Alebo tak aspoň koná.
Výborným zdrojom informácií o tom, kde a prečo máme najväčšie problémy, sú medzinárodné porovnania renomovaných inštitúcií. Kam som sa v ostatnom čase pozrel, tam chýbali zásadné dáta za Slovensko.
Prvý príklad: v publikácii OECD Road Safety Annual Report 2017 sa nachádza graf (č. 1.3.), v ktorom vidno podiel počtu smrteľných nehôd na počet odjazdených kilometrov.
Slovensko v grafe chýba, čo je zvýraznené troma stĺpcami s jeho možnou pozíciou. Škoda. Podľa OECD je to najlepší ukazovateľ rizikovosti cestnej premávky. Ak by sme v grafe boli, dalo by sa lepšie posúdiť, ako na tom reálne sme a ďalej rozpliesť klbko možných príčin. Vŕtalo mi to v hlave, tak som sa emailom opýtal OECD, prečo nedoplnili graf aj o údaje za Slovensko. Promptná odpoveď potvrdila, že Slovensko v spomínanej správe zahrnuté nie je. Nie sme totiž členom organizácie IRTAD, kde sú okrem členov OECD napríklad aj krajiny ako Kambodža, či Jamajka. Milá pani z OECD mi tiež napísala, že by túto spoluprácu radi uvítali, no z našej strany neregistrujú ani známku záujmu.
Podobná situácia je v zdravotníctve, kde v porovnaní s okolitými krajinami podľa analýzy INEKOposkytujeme OECD najmenej údajov.
Ďalší príklad je z energetiky a medzinárodného porovnania Svetovej banky Doing Business (DB). Pripomeňme si najprv, ako sa za prvej vlády Roberta Fica vytvorili predpoklady na výrazný rast ceny elektriny. Išlo o tender na povolenia extrémne draho vyrábať elektrinu zo slnka vyhlásený v piatok, končiaci v pondelok. Za normálnych okolností by pri takomto kroku veľmi rýchlo vzrástli ceny elektriny a vyslali by signál, že niečo nie je v poriadku (ako na trhu s vajíčkami po fipronilovom škandále). Zvýšenie nákladov na výrobu elektriny či na chov sliepok sa normálne premietne do zvýšenia cien na oboch trhoch. Ale za premiéra, ktorý hádže rozhodnutia nezávislých regulačných orgánov do koša, to nemusí krátkodobo platiť.
Aj tu mi vŕtalo v hlave, že niekde sa predsa to zvýšenie nákladov na výrobu musí prejaviť, ak nie v cene. Tak som si pozrel čerstvú štúdiu a databázu DB s predpokladom, že štátom umelo znížená cena by mala viesť napríklad k dlhším čakacím radom. Ako pred novembrom 1989. Predpoklad bol u mňa posilnený aj informáciami od malých podnikateľov, ktorí sa nám sťažujú na dlhé čakanie na pripojenie do elektrickej siete. Presne ako to ukazuje graf, ktorý znázorňuje ako klesol čas pripojenia do siete inde a ako u nás. Na Slovensku klesol výrazne najmenej spomedzi porovnateľných krajín.
Posledný príklad je zo školstva. Najčastejšie používaný argument v debatách o platoch učiteľov je ich porovnanie v rámci OECD. To je možné od roku 2011. Prvá vláda Roberta Fica podklady pre toto medzinárodné porovnanie na OECD neposielala. Teraz zasa systematicky odmieta schváliť návrh nášho zákona, ktorý by umožnil lepšie merať úspešnosť absolventov stredných škôl v praxi. Ťažko robiť dobré rozhodnutia bez kvalitných informácií.
Premiér by mal nechať spoločnosť korigovať chyby na základe správnych informácií. Adaptovať sa. Lenže nenechá. Vláda skrýva problémy systematicky, a to je strategický problém.
Začal som citátom Angličana Tima Harforda, aj ním skončím: „Britskí politici boli dobrí pri zavádzaní ľudí bez toho, aby skutočne klamali“.
Nielen britskí.