Aby sa nekradlo
Pred pätnástimi rokmi odmietla verejná správa zverejniť aj mená zvolených poslancov. Informácie o míňaní peňazí tajila hrôzostrašne. Nebyť Zákona o slobodnom prístupe k informáciám a povinného zverejňovania zmlúv v centrálnom registri, tak by mali učitelia a sestričky (možno trocha preženiem) polovičné platy a dôchodcovia polovičné dôchodky, dane a odvody by boli možno dvojnásobné a také by boli aj čakacie doby u lekára. A tak ďalej. Toľko by sa „prehajdákalo“. Nebyť tlaku na vyššiu transparentnosť, ani by sme nevedeli, že naši učitelia zarábajú výrazne menej v porovnaní s rovnako vzdelanými ľuďmi ako ich zahraniční kolegovia, nevedeli by sme (niekedy dokonca nevieme), že máme horšie výsledky v zdravotníctve než krajiny OECD.
Verejných peňazí nebude nikdy dosť na všetko a nikdy nebudú rozdelené úplne čestne. Ale mohlo by ich byť podstatne viac a mohli by byť rozdelené poctivejšie. Vieme to všetci. Ale v riešeniach, ako to dosiahnuť sa názory rozchádzajú. Niektoré riešenia sú nefunkčné, niektoré slabé a o niektoré zrejme ich autori vymysleli len preto, aby ukľudnili verejnosť, že sa niečo robí a získali tak čas pre „nezmenu“. Napríklad výmena šéfa inštitúcie, ktorá dlhodobo nakupuje neefektívne (VšZP) nepreruší lobistické siete okolo nej, ani nezmení systém. Ficom desať rokov sľubované preukazovanie pôvodu majetku ako hlavný nástroj boja proti korupcii neprinieslo prakticky nič. Iba čas. Čas pre tých, ktorí chceli „nezmenu“. No a lacnejšie bravčové mäso pre ostatných. Vlastne pre všetkých. Na odvedenie pozornosti. Zdá sa, že ani Kaliňákova štátna ochrana oznamovateľov korupcie nepomohla.
Existuje ale nástroj, ktorý reálne pomáha. Transparentnosť, prístup verejnosti k informáciám, povinné zverejňovanie zmlúv na ich centrálnom registri.
Vyššia transparentnosť umožnila a umožňuje zachraňovať každoročne miliardy eur. Vyššia transparentnosť stála za väčšinou známych káuz, inak by o nich verejnosť ani nevedela a jej tlak by bol minimálny.
Napríklad:
Forai a jeho teta Anka, drahá starupová konferencia TechMatch, mimoriadne drahé jedlo pre nemocničných pacientov, „compagnieros“ a ich kompa cez Dunaj, bielenie zdravotnej dokumentácie,Piešťanské CT a Medical Group, škandál v MH Development, predražené tendre v doprave, stavba diaľnic atď.
Nie vo všetkých prípadoch sa peniaze podarilo zachrániť, ale skúsme si spomenúť na úspešnejší mechanizmus ochrany verejných peňazí pred plytvaním.
Lenže možno preto Ficove vlády transparentnosť strategicky nepodporujú. Len im spôsobuje problémy. O tom, ako súčasná vláda odsabotovala prijatie kľúčových zmien v Zákone o slobodnom prístupe k informáciám a čo s tým chceme urobiť, som písal tu. Nedostatky sú aj inde, má ich aj Centrálny register zmlúv. Zle sa v ňom napríklad vyhľadáva. Pomerne rýchlo sa však dajú zrealizovať zmeny. Napríklad také, aké ponúkajú konkrétne opatrenia program SaS Agenda 2020. Spomeňme len výrazné uľahčenie vyhľadávania v registri zmlúv či uľahčenie práce s dátami verejnej databázy obstarávaní. Transparentnosť nepochybne nie je jediným nástrojom na znižovanie plytvania verejnými prostriedkami, a teda aj korupcie a klientelizmu. Treba skúšať aj iné kroky. Len pre ne nezabudnime na ten, ktorý funguje určite.
Aby bola demokracia
Denník N napísal o vládnutí Smeru-SD toto: „Smer a jeho nominanti neovládli ešte pred voľbami na dlhé roky dopredu len prokuratúru či časť justície. Prácu prípadnej vlády bez Roberta Fica by dlhý čas nominanti jeho strany ovplyvňovali aj cez dôležité štátne úrady. Do ich vedenia sa totiž dostali lojálni ľudia, ktorých vymenovali náhodou či úmyselne naprieč volebnými obdobiami.“
Ak vo voľbách vyhrá „valec“ na „zlepencom“, ak sa voliči rozhodnú, že je lepšie smerovať k hoci možno modernejšej, predsa len k forme totality než k riziku, že sa vládne strany pohádajú, je celkom reálne, že Smer obsadí všetko, čo sa obsadiť dá a z politiky sa vytratí reálna súťaž na dlhé roky. Situácia je už ale teraz taká, že bez vyššej transparentnosti napríklad v justícií, v prokuratúre, ale aj v ďalších oblastiach, je demokratické spravovanie spoločnosti obmedzené.
Aby občan dostal pravdivé informácie
V Európe vzrástol za 300 rokov počet ľudí, ktorí vedia čítať, z 35 % na 95 %. Nič by teda nemalo brániť tomu, aby dramaticky narástol aj počet ľudí, ktorí rozhodujú o dôležitých spoločenských otázkach.
O veciach verejných u nás naozaj rozhodujú oficiálne občania. Problém je, že ak nemajú napríklad informácie o tom, v ktorej nemocnici sa operuje nekvalitne, tak si ľahko vyberú zle. Nie preto, že by boli hlúpi. Rovnako zle si vyberú vo voľbách, ak nemajú k dispozícií napríklad pravdivé informácie programoch strán, o ich ozajstných úmysloch či o ich financovaní.
Minuloročná správa Svetovej banky World Development Report ukázala, že horšie ekonomické rozhodnutia robia chudobní ľudia. Nie preto, lebo by boli neracionálni, ale preto, že proti ním stojí veľa faktorov. Napríklad nedostávajú základné informácie dôležité pre ich rozhodovania. Nevyplýva z toho, že stredná vrstva a bohatí sú zákonite lepšie dostatočne informovaní. Vyplýva z toho iba to, že bez dobrých informácií robia ľudia zlé rozhodnutia. V súkromnom živote, vo verejnom, aj vo voľbách.
V politike nie je ľahké presadzovať sa s ponukou lepšieho prístupu k informáciám proti ponuke lacnejšieho bravčového mäsa. Ale iná cesta nie je. Ak sa majú ľudia rozhodnúť dobre a život na Slovensku sa má zlepšovať. Vzhľadom na túto nerovnováhu predpokladom úspešnej spoločnosti je, že každý, kto berie tú prvú ponuku, mal by k urne „priniesť ešte aspoň jednu nohu“. Tú, ktorá patrí človeku, ktorý nemá informáciu o tom, že ten kúsok bravčového zadarmo ho stál pekný balík peňazí.