Robert Fico je nepochybne veľmi mocný. Môže preto meniť masívne Slovensko. Má teda význam diskutovať o tom, čo robí nesprávne a ponúkať alternatívy. Je toho dosť takmer každý týždeň. Nech sa páči, dva čerstvé príklady:
Klientov nebankoviek chcel odškodniť, no sporitelia v druhom pilieri „vedeli, do čoho idú“
Štát sa rozhodol z peňazí daňovníkov, z peňazí navyše (nie z peňazí Sociálnej poisťovne), zaplatiť „sociálnu dávku“ dôchodcom, ktorí v živote odpracovali tridsať rokov. Aby nemuseli živoriť. Súčasne vládna väčšina rozhodla o tom, že sporitelia v druhom pilieri dostanú výrazne nižšiu sumu než poistenci v prvom pilieri. Prezident zákon „vetoval“, parlament znova potvrdil. „Druhopilieristi“ teda budú diskriminovaní.
Vláda Roberta Fica (ústami Richtera) tvrdí, že diskriminácia možná je, v prípade, že je odôvodnená. Jej centrálnym argumentom je takzvaný morálny hazard. Teda situácia, v ktorej jedna strana rozhoduje o výške rizika a druhá strana znáša náklady, ak to zle dopadne. Podľa vlády sa sporitelia dobrovoľne rozhodli, že vstúpia do rizikového druhého piliera. Ak to pre niektorých dopadne veľmi zle, je to najmä ich problém a štát im nemusí pomôcť v rozsahu, v akom pomáha tým, ktorí ostali v premiérom obľúbenom prvom pilieri.
Po prvé, sporitelia sa nerozhodli až tak dobrovoľne (ako sa rozhodli klienti nebankoviek, ktorých chcel Robert Fico odškodňovať). Sporitelia nemohli vystúpiť zo systému, iba si mohli vybrať z dvoch povinných systémov, v oboch pritom riziká reguloval a reguluje štát. Napriek tomu, ak zarobia sporitelia (v druhom pilieri) menej než poistenci (v prvom pilieri) alebo naopak, je to naozaj ich problém a štát by nemal tieto rozdiely dorovnávať. To by bol morálny hazard. Ale ak sa štát rozhodne úplne novou dávkou pomôcť dôchodcom na dne, tak nemôže byť rozhodujúce, či boli v prvom alebo v druhom pilieri. (Ak by do druhého piliera nebol vstúpil nik, mali by nárok na minimálny dôchodok všetci.) Tí, čo vstúpili do druhého piliera mohli vedieť, že budú mať možno nižšie dôchodky, než keby ostali v prvom pilieri, ale nemohli predsa vedieť, že raz sa vláda rozhodne ešte viac zadotovať prvý pilier. To by vláda mohla (na dlh, ktorý budú splácať všetci, samozrejme) zvýšiť dôchodky v prvom pilieri na dvojnásobok a druhopilieristom povedať, že nemôže za to, že im investovanie v druhom pilieri nevyšlo.
Je to podobné, ako keby sa vláda rozhodla vyčleniť peniaze na liečbu chorôb, ktoré dnes nepokrýva verejné zdravotné poistenie a určila by, že nárok na ne majú iba poistenci premiérom obľúbenej Všeobecnej zdravotnej poisťovne. S odôvodnením, že ide o morálny hazard, teda že ľudia, ktorí sa poistili v súkromných zdravotných poisťovniach mali rátať s tým, že Robert Fico nemá rád súkromný sektor a že raz preto zadotuje štátnu poisťovňu osobitnou sumou, na ktorú prispeli aj oni ako daňovníci. Poistenci súkromných zdravotných poisťovní musia rátať iba s rizikom, že dostanú horšiu službu než poistenci štátnej poisťovne a že im to štát nevykompenzuje. To by bol morálny hazard.
Ľudia pocítili hospodársky rast aj bez obálky s peniazmi od vlády
Verejné príjmy prudko rastú. Robert Fico tvrdí, že ich musí rozdeliť podľa vlastných predstáv medzi niektoré skupiny občanov, „aby aj ľudia pocítili hospodárske úspechy“. Lenže vplyv hospodárskeho rastu ľudia v súkromnom aj verejnom sektore pocítili: Podľa Eurostatu bolo v roku 2005 vyplatených na Slovensku približne 11 miliárd eur na mzdách a platoch. V roku2014 to už bolo vyše 22 miliárd. Okrem Slovenska sa (bez očistenia o infláciu) zdvojnásobili platy v Európskej únii za desať rokov už iba v Bulharsku. Mimochodom tiež v krajine s nízkymi daňami z príjmov. Čiže ľudia v krajine s nízkymi sadzbami daní pocítili hospodársky rast ešte viac než inde. Navyše, pocítili ho aj Ficom neobľúbené skupiny voličov. Je chybou, že prudko rastúce príjmy verejných financií rozdeľuje Robert Fico tak, že sa z nich nič neujde daňovníkom vo forme znížených sadzieb daní z príjmu. Je chybou, že si premiér myslí, že ľudia pocítia hospodársky rast tým viac, čím viac peňazí štát vyberie a prerozdelí.