Predpokladám, že extrémne vysoké ceny energií sú prechodné. Ak by tu mali byť navždy, optimálne opatrenia by vyzerali inak, napríklad by sme zbytočne rozkladali ich dopady v čase. Ak by pri 50 percentnom náraste cien bolo v strate 41 percent našich firiem (NBS), tak by nemalo vôbec význam (ani by to nebolo možné) im donekonečna pomáhať – z peňazí zvyšných 59 percent, ktoré by tiež prežívali len tesne.
Pri prechodných, hoci aj drastických rastoch cien, si môžeme zobrať ponaučenie zo zabezpečenia antikovidových vakcín či rúšok. Na začiatku ich bol obrovský nedostatok, dnes ich je prebytok či dostatok. Nebolo treba zaviesť socializmus, štátne opatrenia sa síce urobili, ale hlavnú časť práce urobil trhový mechanizmus. Pomôže aj teraz. Cez zníženú spotrebu a nové zdroje energií na trhu.
Podľa mňa sa musíme sústrediť na dve veci.
Po prvé, ak chceme znova a znova a znova pomáhať spoločnosti znášať krízu na dlh, tak sa musíme podľa toho aj dlhodobo správať. Teda šetriť. Ak sme to nerobili v minulosti, tak to musíme urobiť v budúcnosti a k tomu sa musíme zaviazať uveriteľným spôsobom (zmenou Ústavy), čiže zrušiť schválené výdavky rozpočtu, ktoré už existujú alebo sú naplánované a spoločnosti prinášajú menej než pomoc pred následkami tejto krízy. Zjednodušene, musíme si vybrať napríklad, či v zime chceme kúriť a zachrániť podniky, alebo chceme skorý odchod do dôchodku či vlaky zadarmo. Ak sa dohodneme na prvej možnosti, môžeme presunúť časť financií z Fondu obnovy (nerobiť digitalizáciu pre digitalizáciu), kohéznych fondov, spoločnej poľnohospodárskej politiky, z pripravovanej podpory výroby čipov na zmiernenie dopadov súčasnej krízy atď. Načrieť by sa dalo do všetkých projektov, na ktorých nízku efektívnosť dlhodobo upozorňuje Európsky dvor audítorov.
Po druhé, ak takto získame zdroje, nebude dosť pre každého, ani pre väčšinu. Pomáhať preto môžeme len najzraniteľnejším ľuďom a perspektívnym firmám, nie takým, ktoré nedokážu prežiť predpokladané, teda nie dlhodobo drastické, zvýšenie cien.