Štát berie čoraz viac
Istotu hospodárskeho rastu majú ľudia v krajinách, v ktorých nemusia za svoju prácu platiť štátu veľa. My ju nemáme. Hoci sa chystajú úľavy, dotknú sa len menšej časti lepšie zarábajúcich živnostníkov. Zamestnancov sa nedotknú vôbec. Mali by sa:
Plytvanie
Istoty majú ľudia aj tam, kde vláda stráži „každé euro“ tak, aby z neho ľudia dostali čo najviac. U nás rástli príjmy verejných financií rekordne, na výsledkoch sa to však neprejavilo:
V roku 2012 (na začiatku druhej Ficovej vlády) označilo v prieskume Eurobarometer za jeden z dvoch najväčších problémov na Slovensku zdravotníctvo a sociálne istoty 20 % respondentov, v roku 2016 až 36 % respondentov. Zhoršenie ľudia videli aj v systéme vzdelávania ( zo 4 % na 12 %).
Nádeje teraz vkladáme do projektu Hodnota za peniaze. Mohol by zabezpečiť, že za rozumné dane dostaneme lepšie zdravotníctvo, viac diaľnic, menej štátnej byrokracie. Ministri (najmä ten z dopravy), ktorých rezorty boli v rámci projektu analyzované však jasne nehovoria, kam presunú neefektívne naplánované peniaze a či ich tentoraz majú naplánované minúť efektívnejšie. Minister financií zatiaľ nepovedal, že vzhľadom na nízku efektívnosť niektorých projektov v jednom rezorte sa peniaze presunú do projektov s vyššou efektívnosťou v inom rezorte. Až vtedy, keď to tak bude, budeme bližšie k istote, že dane odvedené z ťažko zarobených peňazí sa premenia na kvalitné služby štátu, nie na ľahko zarobené peniaze.
Berú peniaze tam, kde sú
Premiér opakovane zdôrazňuje, že berie peniaze tam, kde sú. Keďže nejaké peniaze má každý, nikto si nemôže byť istý, že mu aj ostanú. Ani ten, kto si myslel, že istotu má. Lebo má na peniaze nárok. Veď kto bol čakal zavedenie napríklad „dane z vody“?. Uvediem dva ďalšie príklady.
Pre potreby rozpočtu vláda vymyslela osobitný odvod z neživotného poistenia. Ak si poistíte panelákový byt proti živelnej pohrome, alebo auto pre prípad veľkej havárie, tak vopred väčšinou neviete presne, aké plnenie vám poisťovňa následne zabezpečí. Keďže to neviete, poisťovňa ho môže znížiť. Vláda to vie, tak poisťovni zoberie 8 percent a poistenca oberie o kus istoty, ktorý mu poskytovala súkromná poisťovňa. Fico vie, že ľudia sa budú hnevať na poisťovne, nie na vládu, ako je to pri vyšších daniach. Namiesto toho, aby vláda znižovala informačnú nerovnosť (aby človek vedel, na čo má pri poistení nárok), využila ju na zvýšenie rozpočtových príjmov bez politických nákladov.
Podnikatelia v zahraničnom obchode očakávali už niekoľko rokov vládou sľúbenú zmenu. Bolo ňou samozdanenie pri dovoze tovarov, ktoré malo vojsť do platnosti od prvého januára 2017, teda čochvíľa. Dlhodobo by im zmena nepriniesla viac peňazí, ani pre štát menej. Ale krátkodobo by to tak bolo – štát by krátkodobo prerobil. V prvom štvrťroku budúceho roka by prišiel o takmer 600 miliónov eur. Neskôr by ich síce dostal späť, ale zrejme si povedal, že nie je dosť veľký na to, aby ustál takú veľkú neistotu. Tak ju preniesol na podnikateľov. A na ich subdodávateľov a zamestnancov.
Dlh
Prežívame časy hospodárskeho rastu, časy lacných peňazí, časy zlepšovania výberu daní. Keď to bolo všetko naopak, výrazne sme sa zadlžili. Verejný dlh nám za dekádu rástol výrazne rýchlejšie než našim susedom, než priemeru v eurozóne aj než priemeru v EÚ. V dobrých časoch by nám mal teda klesať výrazne rýchlejšie než ostatným. Oproti ostatným nám ale neklesá a nebude klesať. Sme v tej horšej polovičke krajín EÚ:
Nikto nechce návrat zlých časov. Ale všetci vieme, že raz prídu. Nevieme odkiaľ a prečo. Istota je len jedna. Ten, kto bude mať nízky verejný dlh, zvládne ťažké časy ľahšie.
Väčšinu znižovania verejného dlhu pritom vláda dosahuje takzvanými jednorazovými opatreniami. Ako keby si taxikár znížil svoj dlh predajom taxíka. Je to trik, ktorý nás raz dobehne. Dalo by sa tomu zabrániť lepšou dlhovou brzdou. Dal by sa prijať zákon o výdavkových stropoch, ktorý by zabránil prejedaniu vysokých príjmov verejných financií. Návrh takéhoto zákona, ktorý podávajú na októbrovú schôdzu poslanci troch opozičných strán, však minister financií odmietol.
Vízia
Istoty majú ľudia aj tam, kde má vláda jasno koho a prečo bude zdaňovať. Nebudem teraz komentovať, ako sa za ostatného polroka menili predstavy ministrov o rušení, zavádzaní, znižovaní a zvyšovaní daní a poplatkov. Ostanem pri tomto zaujímavom rozdiele: Premiér Robert Fico zdôvodnil zdanenie firiem pôsobiacich v regulovaných odvetviach tým, že tam neexistuje plné konkurenčné prostredie. Minister financií Peter Kažimír zasa obhajoval zavedenie odvodu pre neživotné poistenie tým, že tam existuje konkurenčné prostredie, a teda odvod sa nepremietne do cien.
Mimochodom, do cien sa dostane zvýšenie daní v oboch prípadoch. Aj pri teoreticky dokonalej konkurencii.
Demokracia
Aj u nás mávali ľudia istotu, že budú mať čas prečítať si diskusie o rozpočte pripravovanom na ďalší rok. Musel byť zverejnený do 15. augusta. Už to tak nie je. Dokonca aj profesionálni vyjednávači (sociálni partneri) sa verejne tento týždeň posťažovali, že nemali čas na to, aby si pred rokovaním rozpočet podrobne prečítali. Zachytil som informácie, že ľudí aj tak rozpočet veľmi nezaujíma, tak načo im dávať čas na jeho čítanie. Tak som si pozrel čítanosť článku o rozpočte v jednom z denníkov. Za päť hodín to bolo okolo 20 tisíc.
Netvrdím, že rozpočet a s ním súvisiace zmeny nepriniesli nič pozitívne. Netvrdím ani, že pre ne platí príklad s pokazenými hodinami. Teda, že občas sa niečo podarí každému, lebo veď aj pokazené hodiny ukazujú dvakrát denne správny čas. Ale trúfnem si tvrdiť, že za okolností, ktoré mali a majú k dispozícii vlády Fico II a Fico III, sa mohlo a malo dosiahnuť pre Slovensko oveľa viac. Aj z pohľadu istôt jeho obyvateľov.