Takmer každý týždeň prepukne v médiách nový škandál súvisiaci s nehospodárnym nakladaním s verejnými peniazmi.
Napriek tomu, že podľa Roberta Fica má jeho vláda takú mieru sebareflexie, že nepotrebuje kontrolu, tak na väčšinu jej káuz museli upozorniť sestrička, lekár, novinári, mimovládne organizácie alebo opoziční poslanci. Kauzy ako piešťanské CT, Váhostav, MH Development, predražené jedlo v nemocniciach či Paywell sú choroby viditeľné voľným okom, preto ich často dokáže vyriešiť mimovládna časť spoločnosti tlakom na zvyčajne pasívnu vládu.
Okrem tohto voľným okom viditeľného plytvania sa však šíri aj plytvanie, či neefektívne narábanie s peniazmi verejnosti, ktoré nie je vidno. Zaužívanou schémou je, že sa peniaze minú na niečo, čo je ťažko merateľné. Hospodárnosť nakladania s verejnými financiami je v takýchto prípadoch zabíjaná takmer neviditeľne, potichúčky, náprava je o to ťažšia.
Nech sa páči, príklady. Len z jedného rezortu.
Tento rok zaviedla vláda nový typ zvýhodnenia daňovníkov, ktorí vykonávajú výskum a vývoj. Takzvanú superodpočítateľnú položku. Pekný krok, poviete si. Slovensko je štatisticky na chvoste krajín z hľadiska podielu HDP, ktoré investuje do výskumu. Táto daňová výnimka by mala predstavovať pomoc niektorým „výskumným“ firmám vo výške 24 miliónov eur. Lenže za predpokladu, že budú robiť výskum v dnešnom rozsahu, teda bez nového, mimoriadne štedrého zvýhodnenia. Dá sa ale predpokladať, že do „výskumu“ sa zapojí viac firiem a s väčšími projektmi, než tomu bolo v minulosti. Skúsenosti zo zahraničia hovoria, že pri podobných daňových výnimkách dochádza k výpadku vo verejných financiáchmnohonásobne vyššiemu, než predpokladá vláda. To ale ešte nie je pointa.
Zahraničné štúdie síce potvrdzujú, že podobné výnimky vedú ku zvýšeniu výpadku vo verejných financiách, ale neprejavujú sa vo vyššej efektívnosti firiem, ktoré ich dostali. Zjednodušene: Firma zaplatí nižšie dane a výsledok výskumu je nula. Štát nedokáže posúdiť, či sa vo firmách naozaj robí vedecký výskum. A to je pointa.
Keď sme už pri vede, spomeňme, že štát chce mohutne presunúť peniaze zo základného výskumu do aplikovaného, teda od vedcov do niektorých firiem. Tiež pekný krok, mohlo by sa zdať. Výskum má prinášať reálne výsledky, a nie len tak bádať „naverímboha“. Lenže výsledky základného výskumu sme sa naučili ako-tak merať a vieme, že keď je raz niekto špičkový napríklad v medicíne, dokáže potiahnuť hore aj svoje okolie, napríklad kolegov či študentov.Výsledky aplikovaného výskumu dokáže štát merať oveľa horšie. Možno práve preto sa podľa vlády majú peniaze vo veľkom presúvať práve smerom do aplikovaného výskumu. Pekne to vystihla iniciatíva Veda chce žiť, ktorá vyjadrila obavy „z vágnych kritérií, na základe ktorých sa budú jednotlivé projekty v aplikačnej sfére posudzovať“. Navrhovaný „drastický presun financií do aplikačnej sféry nemusí viesť k progresu vedy a výskumu v podnikateľskom sektore, ale povedie k vykazovaniu bežných prevádzkových nákladov ako výdavkov na výskum“. Zjednodušene: Za nulové výsledky výskumu dostane firma od štátu dotáciu.
Daňové úľavy sa zaviedli aj v prípade duálneho vzdelávania. Je nepochybne dobré, že žiaci sa zoznámia s praxou intenzívnejšie. Lenže to, či sme verejné peniaze (až 3200 eur na žiaka vo forme daňovej úľavy) investovali efektívne, sa nedozvieme. Nesledujeme platy absolventov stredných škôl a nebudeme preto vedieť zmerať, či žiaci, na ktorých si firma uplatní zníženie daní dosahujú v praxi potom aj vyššie zárobky. Alebo či to skončí tak, že firma zaplatí nižšie dane a ešte aj získa zamestnanca s nízkym platom. Podľa nového zákona môže totiž firma ľahko zmluvne zaviazať absolventa pracovať pre ňu po skončení školy až na tri roky.
Slovensko vyberá na daniach viac než v minulosti. No takto získané peniaze sa vláda rozhodla míňať s často otáznou efektívnosťou. Ak by aspoň časť týchto peňazí ponechala všetkým ľuďom vo forme nižších daní (ako to navrhuje napríklad SAS), mohlo byť u nás menej škandálov, menej plytvania a viac hospodárnosti.