Jedna z fínt Ficovej sociálno-hospodárskej politiky je urobiť radosť čo najväčšiemu počtu voličov čo najlacnejšie. Nie nevyhnutne vyriešiť problémy. Taká sociálno-hospodárska politika v spreji. Tu tri eurá, tam päť. Alebo aj stotisíc.
V súvislosti s tým pripomeniem, že Slovensko je podľa Svetového ekonomického fóra krajinou s extrémne vysokou byrokraciou, s extrémne vysokou mierou „favoritizmu“, ak chcete „komjaticizmu“, a veľmi vysokou mierou plytvania verejnými peniazmi (prosím, pozrite si príslušné tabuľky na konci tohto blogu).
Na dvoch príkladoch opatrení sa pozrime, ako takáto cesta vedie ku zvýšeniu nákladov na spravovanie štátu:
- Na rokovanie vlády čaká vízia podpory start-upov (začínajúcich podnikateľov). Pripravila ju trojka silných ministerstiev: financií, hospodárstva a školstva, má teda asi reálnu šancu na prijatie. Ide o podporu subjektov a jednotlivcov „s unikátnymi myšlienkami“. Takže zrejme najprv verejná správa vytvorí kapacity na to, aby posúdila, ktoré firmy a ktorí jednotlivci na Slovensku majú „unikátne myšlienky“. Potom z nich asi analýzou vyberie tie, ktoré zabezpečia najvyššiu návratnosť do nich vložených verejných peňazí. Navyše bude treba uvoľniť kapacity legislatívcov na vytvorenie špeciálnych predpisov pre subjekty „s unikátnymi myšlienkami“, napríklad zrušenie povinnosti platenia daňovej licencie ale aj novej formy kapitálovej obchodnej spoločnosti. Zriadi sa Národné podnikateľské centrum, ďalej inštitút stimulov pre „anjelských investorov“, ktorí budú pomáhať start-upom a stále miesto zástupcu SR v americkom Silicon Valley. To všetko si vyžiada verejné prostriedky a zvýšenie kapacít verejnej správy. Všetko by sme mali následne analyzovať a zistiť, či sa tieto výdavky Slovensku oplatili. A to, prosím, v krajine, v ktorej zvažujeme takýto plán bez toho, aby sme zanalyzovali doterajšie výsledky podpory start-upov a v krajine so spomínanou mierou byrokracie, favoritizmu a plytvania verejnými zdrojmi. Opatrenie síce pomôže ľuďom, v hlavách ktorých štát vidí „unikátne myšlienky“, no riziko, že všetci ostatní na tom prerobia formou vyššej byrokracie a vyšších daní, je nenulové. Mierne napísané.
- Premiér chce pokračovať v projekte rozširovania kapacít materských škôl, „kde chceme uspokojiť čo najviac žiadostí miest a obcí“. Kto už by nechcel, aby mali deti dobrú starostlivosť? Aby sa čo najlepšie na celom Slovensku pripravovali na život a to už v predškolskom veku. Ide ale o to, či je lepšie nechať rodičom viac peňazí na to, aby si mohli vybrať a zaplatiť miesto v materskej škole, alebo sa spoľahneme na to, že vláda vidí (cez veľký ďalekohľad) presne tie materské školy, ktoré potrebujú peniaze viac ako ostatné.
Podmienkou schválenia dotácie bolo aj kritérium udržateľnosti kapacít minimálne na sedem rokov s ohľadom na demografický vývoj a počet nevybavených žiadostí. To aby sa nestalo, že sa rozšíria kapacity materskej školy a následne v danom mieste začnú ubúdať deti. Štát má teda ambíciu poznať demografickú perspektívu spádových materských škôl všetkých obcí, ktoré žiadajú o peniaze. To tiež nie je zadarmo.
Ani administratíva spojená s vlakmi či bankovými účtami a ďalšími opatreniami „zadarmo“ nie je zadarmo.
Marketingovo-sociálne opatrenia Roberta Fica budú mať určite vplyv na deficit, napriek tomu, že on (a dokonca aj inak moderný Kažimír) tvrdí opak. Jednoducho, ako to napísal Marián Leško, deficit aj dlh budú s balíčkom vyššie ako bez neho.
Experimenty potvrdzujú, že ak človek nájde sto eur, zvýši sa mu pocit šťastia. Ak ich potom stratí, pocit šťastia sa mu zníži, ale pod pôvodnú úroveň. Slovenské verejné financie sú neudržateľné, ale súčasne ľudia „nachádzajú“ stoeurovky. Tu vo forme vlaku zadarmo, tam zasa v podobe účtu v banke bez akýchkoľvek poplatkov, inde ako dotáciu za „unikátnu myšlienku“.
No a raz bude treba konsolidovať. Sociálne a politicky to bude ťažké. Lebo pre človeka je lepšie stoeurovku nenájsť, ako ju stratiť.
Okrem toho, že žijeme na úkor (už blízkej) budúcnosti a okrem toho, že oddlžovanie je politicky a sociálne ťažšie než nezadlžovanie, je tu ešte tretí efekt marketingovo-sociálnych krokov vlády, o ktorom sa hovorí nedostatočne. Je to nárast administratívnych (transakčných, ak chcete) nákladov či byrokracie. Ten vyplýva z vytvárania, udržiavania, monitorovania a následného vyhodnocovania opatrení, ktorými premiér sprejuje pred voľbami Slovensko. A pre byrokraciu platí to isté, čo pre dlh: je ľahšie ju nevytvoriť, ako ju rušiť.
Eugen Jurzyca
Zo 144 krajín sme v rebríčku podľa zaťaženia byrokraciou na 137.mieste: 
Zo 144 krajín sme v rebríčku podľa miery favoritizmu (klientelizmu) na 141. mieste:
Zo 144 krajín sme v rebríčku podľa miery plytvania s verejnými zdrojmi na 126. mieste:
