Už fakt, že sme sa po šiestich úrodných rokoch, po šiestich rokoch hospodárskeho rastu, dostali tesne na hranicu deficitu, ktorú ešte akceptuje Európska únia, je historická udalosť. Ešte „historickejšie“ je však niečo iné. Vládna koalícia sa nechystá prijať sprísňujúce opatrenia, ale uvoľniť ich! Uvoľniť takzvanú dlhovú brzdu, ústavný zákon, ktorý ako-tak bráni slovenskej vláde dostať nás na grécku cestu. Vláda dokonca spochybňuje údaje, ktoré poskytla Európska komisia a ktoré už dlho predpokladala aj naša nezávislá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.
Je to vážny problém. Bohužiaľ, nie je v ňom tak ľahko rozoznateľné zlo od dobra ako napríklad pri korupcii. Hoci negatívne dopady zadlžovania a korupcie sú porovnateľné. Nie je veľký rozdiel v kvalite života ľudí v krajinách, ktoré skolabovali v dôsledku vysokého dlhu a tých, ktoré zadusila korupcia.
Toto si treba vydiskutovať. Stav verejných financií Slovenska si vyžaduje pozornosť oveľa vyššieho počtu ľudí, než aký mu ju bežne venuje.
Situáciu s verejnými financiami Slovenska možno prirovnať k vymyslenej situácii rodiny taxikára, ktorej občas pomáhame, lebo sme jej priatelia, prípadne rodina.
Rodina taxikára v príklade, rovnako ako Slovensko v realite, nikdy nemala vyrovnaný rozpočet. Keď sa nedarilo, bolo treba si požičať. Keď sa darilo, nedalo sa vrátiť.
„Nemôžeme hospodáriť vyrovnane“, hovorí dnes vláda, lebo musíme predsa investovať do dôležitých oblastí. Do školstva, do diaľnic, do zdravotníctva. Kto je proti, nechápe potreby Slovenska a jeho ľudí. Taxikár z príkladu nám zasa vysvetľuje, že musí míňať viac, než zarába, lebo deti potrebujú pomôcky do školy, manželka lieky s doplatkom, všetci potrebujú peniaze na cestovanie a ošatenie. Kto to nechápe, nechápe jeho, ani jeho rodinu.
Ale čoby nie. Práveže chápeme. Ale chápeme aj jeho dlhodobé potreby. To preto mu odporúčame hospodáriť s prebytkom v čase, keď sa mu darí dobre. Zvyšovať efektívnosť, napríklad neprekurovať byt. No a ak to nestačí, tak urobiť aj nepopulárne škrty. Je lepšie robiť ich priebežne a takmer bezbolestne, než ich odkladať, kým sa to dá. Potom budú bolieť.
Slovenské verejné financie sú na tom v porovnaní s mnohými krajinami lepšie, bankrot nám bezprostredne nehrozí, tvrdí správne slovenská vláda. Tak načo sa trápiť, pýta sa už nesprávne. Taxikár sa zasa odvoláva na mnohých susedov s vyšším dlhom, ktorým exekútori na majetok ešte nesiahajú.
Iste. Ale ak si vláda spolu s taxikárom povedia, že zadlžovanie nie je problém, až kým nebudú zadlžení najviac zo všetkých, tak je zle. Pred krízou v roku 2009 malo Slovensko nízky dlh a to nám umožnilo zvládnuť ju bez veľkých tragédií. Približne k predkrízovej úrovni dlhu by sme sa mali postupne vrátiť, je to najlepšie poistenie na zlé časy.
Ak nič nezmeníme, tak verejný dlh dosiahne tesne po roku 2060 úroveň asi 250 %. Ale koho zaujíma rok 2060? Koho sa to dnes týka?
Takmer všetkých. Európska komisia aj naša Rada pre rozpočtovú zodpovednosť sledujú dlhodobú udržateľnosť verejných financií, výsledky sú nielen zverejňované, ale môžu byť na ne aj naviazané sankcie. Preto sa výsledky dnešného extrémne štedrého hospodárenia vlády neprejavia až v roku 2060, ale už dnes. Každá daňová výnimka pre veľkú firmu, každé predvolebné hasičské auto, každý vlak zadarmo, každý „zachránený Váhostav“ tak nebudú splácať len naše deti, splácame ich už aj my. Dnes. Napríklad vo forme nízkeho rastu dôchodkov, ktorý sa bude dokonca ešte znižovať, vo forme nízkych platov učiteľov či sestričiek, a teda slabšieho výkonu školstva a zdravotníctva alebo vo forme rastúceho daňového zaťaženia, a teda nižších čistých platov. Čiže vplyv predpokladaného stavu slovenského dlhu v roku 2060 cítime už dnes. Rok 2060 už vlastne začal. Vláda to vie. Ale koná, ako keby to nevedela. Minulý rok „sa minulo“ o 737 miliónov eur viac, než sa malo.
Darmo by si taxikár naplánoval, že si na každomesačný rodinný deficit, napríklad na prekurovanie bytu, požičia u jednej nebankovky a tej to vráti pôžičkou od inej a že to tak bude ťahať aj do roku 2060. V lepšom prípade len odloží čas, kedy bude musieť začať hospodáriť s prebytkom, v horšom prípade ho navštívi exekútor. Pred dlhom sa neodsťahujete.
Vláda tvrdí, že nám verejný dlh klesá. Veď áno. Klesá. Lebo vláda urobila dva falošné kroky, ktorými dlh znížila, ale iba na papieri. Po prvé, predávala verejný majetok a po druhé, vybrala peniaze nasporené v druhom pilieri. Neznižovala teda dlh znižovaním ročného deficitu.
V prvom prípade (predaj či privatizácia) je to presne tak, ako keby mala rodina taxikára mesačný deficit 500 eur, na konci roka teda dlh 6000 eur a rozhodla by sa, že predá taxík. Napríklad za 6100 eur. Znížila by dlhodobo dlh? A ešte by jej ostalo 100 eur? No určite.
To isté platí pre vládne zneužitie peňazí nasporených v druhom pilieri. Je to to isté, ako keby mala rodina nasporených 6100 eur na horšie časy a minula by ich na splatenie dlhu, ktorý každomesačne tvorila a aj tvorí. Obaja, štát aj taxikár majú v tomto jedno spoločné. Takéto hospodárenie je zlým predpokladom na zvládnutie krízy.
Ak sa vláde podarí plánované uvoľnenie dlhovej brzdy namiesto toho, aby zaviedla výdavkové stropy, budú mať všetci jej potenciálni konkurenti (nasledujúce vlády) takmer nesplniteľnú úlohu. Smer bude v očiach verejnosti čoraz viac stranou, ktorá ľuďom dáva, ostatní im budú brať. Neudržateľné. Povedie to dlhodobo ku stavu, v ktorom aj „tá druhá strana“ bude zodpovedné hospodárenie čoraz viac odmietať. Nárastu dlhu nebude mať kto brániť. Toto je Smerom tvorené politické prostredie pre rast ekonomických problémov Slovenska.