Zarezávanie rovnej dane pokračuje

Hospodársky rast bude udržateľný, ak bude mať domáce korene

Balík reforiem okolo roku 2004 dvihol hospodársky rast Slovenska na rekordnú úroveň.Rástli sme viac než inokedy a viac než iné krajiny v EÚ. No a oveľa viac než krajiny, ktoré nereformovali, hoci tiež vstupovali do EÚ. Veľkú časť rastu spôsobili reformy ako napríklad rovná daň.

Vláda Roberta Fica ich postupne demontuje. Jednak preto, aby mohla rituálne „zarezať rovnú daň, symbol pravice“. No a jednak preto, lebo naše ľavicovo-populistické strany nikdy (od roku 1948) neverili, že bohatstvo krajiny sa dá zvýšiť reformami systému. Podľa nich ono buď je, napríklad keď dostaneme eurofondy a vtedy ho treba rozdeliť, alebo nie je a vtedy si treba požičať a rozdeliť dlh (Ficova prvá vláda). Ak chceme mať na Slovensku systém, ktorý sa nespolieha na pomoc náhody, pomoc zhora alebo z EÚ, musíme sa vrátiť k reformám, ktoré už raz úspech Slovensku priniesli. Napríklad k rovnej dani.

Pamätníci možno vedia, že zásadnou časťou zavedenia rovnej dane bolo odbúranie daňových výnimiek. Cieľom bolo systém zjednodušiť, zrušiť zbytočnú byrokraciu, ale najmä to, aby bol v ekonomike odmeňovaný tvorca hodnôt, nie ten, kto vie lepšie „optimalizovať“ dane. Z dvoch zásadných dôvodov. Ekonomického a morálneho. Aby rástla ekonomika a aby sa nepestovala mentalita klientelizmu.

Dnes prejde málokedy mesiac v parlamente bez zavedenia ďalšej výnimky z dane z príjmov, bez ďalšieho zarezávania rovnej dane. Všetky budú ťažko kontrolovateľné, ich prínos pre ekonomiku prakticky nevyhodnotiteľný.

Spomeňme len „superodpočítateľnú položku“, ktorú majú dostať firmy investujúce do výskumu, pritom nie je definované, čo výskum vlastne je. Alebo daňovú úľavu v súvislosti s duálnym vzdelávaním stredoškolákov, pritom sa nesledujú platy absolventov stredných škôl, teda nebudeme vedieť jeho prínos zmerať. Zaviedla sa daňová výnimka pre start-upy, firmy s unikátnou myšlienkou (kto jej unikátnosť posúdi?) bez toho, aby vláda vyhodnotila doterajšie úspechy ich verejnej podpory. Najnovšie parlamentom prešla daňová výnimka pre investovanie na kapitálovom trhu. Všetky spomínané výnimky majú potenciál zvyšovať byrokraciu a hustotu klientelistických sietí. Majú tiež potenciál spomaľovať udržateľný hospodársky rast, rast s domácimi koreňmi (na rozdiel od toho s eurofondovými koreňmi, ktorý udržateľný určite nie je).

Člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť na svojom blogu nedávno navrhol, aby sa „dôkazné bremeno“ pri spomínaných krokoch prenieslo na vládu. „Nie médiá alebo občania by mali pátrať po tom, či boli peniaze investované efektívne“. Veľmi dobrý nápad. Ale kým vláda nepreukáže výhodnosť výnimiek, radšej ich zrušme – zaveďme rovnú daň.

Rovná daň znamenala aj nižšiu záťaž ekonomicky aktívnych, a teda vyššiu motiváciu. Pracovať sa oplatilo viac než teraz. Vláda nielen zvýšila sadzbu dane, ale aj zlepšila výber daní. Lepší výber daní sa často chápe tak, akoby ani nešlo o zvyšovanie daní. Z hľadiska „spravodlivosti“ ani nejde. Iba platia všetci, čo majú platiť. Ale z hľadiska motivácie pracovať, z hľadiska stimulu rastu je to jednoducho zvýšenie daní a ak nechceme znižovať hospodársky rast s domácimi koreňmi, tak by sme nemali takto získané peniaze „prejesť“, ale časť z nich opäť investovať do zvýšenej motivácie znížením daní – aj preto zaveďme rovnú daň.

Ani si už nespomeniem, koľko medzinárodných renomovaných inštitúcií odporúčalo Slovensku, že ak už chce čiastočne konsolidovať zvýšením daní, tak by malo zvyšovať tie dane, ktoré sú priateľské k hospodárskemu rastu, nie tie, ktoré znižujú jeho potenciál najviac. Teda ak už, tak zvýšenie daní z majetku, nie daní z príjmu. Výsledok? V roku 2014 nám narástli výnosy dane z príjmov fyzických osôb o takmer 12 %, výnosy dane z majetku poklesli o takmer 27 %. Rovná daň z príjmu (napríklad 19 %) by prinútila vládu hľadať možnosti konsolidácie, ktoré poškodia ekonomiku menej.

Miliardové injekcie eurofondov, kvantitatívne uvoľňovanie a hospodársky rast v EÚ sú šancou na uskutočnenie ekonomických reforiem, ktoré by viedli k udržateľnému hospodárskemu rastu, k rastu s domácimi koreňmi. Na ekonomické reformy vlády Roberta Fica si však spomenieme len ťažko. Poslednou bola vari reforma prvého dôchodkového piliera. Pripravená vládou predchádzajúcou.